Voľný ako vták

Obrázek uživatele Marika Szolnokyová

Zbadala som ho na námestí v našom meste. Oblečený v turistickom - červená vetrovka ako horský záchranár - na lavičke neďaleko neho ruksak s karimatkou. Upútali ma akési letáčiky, ktoré mal prehodené cez ruku. Asi propaguje niektorý pekný kút Slovenska. Zastavovali sa pri ňom záujemcovia.

Podišla som a zistila, že predáva časopis „Priestor pre život“. Na vetrovke visačka s menom. Zvedavosť mi nedala, kúpila som Bolo to niečo podobné ako „Nota bene“ - Proti prúdu - čo už poznám. Prehodili sme zopár viet. Mládenec je z Martina, celkom milý. Našiel si svoj „priestor pre život“?

Ponáhľala som sa, ale cestou som zbežne zalistovala. Obzrela som sa ešte za predajcom. Dlhšie vlasy, nie veľmi upravené, zaujala ma jeho slušnosť a niečo ako utiahnutosť. Kráča „proti prúdu“, borí sa o život ako záchranár; ale o svoj život. Možno si ani neuvedomuje, že zároveň propaguje krásny kút Slovenska obklopený Veľkou a Malou Fatrou: Turčiansku záhradku s Martinom.

Na prvej strane časopisu obrázok: drevené chatky, Verejný kemp v Martine. Už som o tom počula. Prichýli ľudí, ktorí z akéhokoľvek dôvodu, bez vlastného pričinenia či svojou vinou, náhodou či oklamaní, sklamaní životom, padnú na okraj ľudskej spoločnosti.

Počas dňa som si ešte na mladého predajcu párkrát spomenula. Kto je? Aký mohol byť jeho životný osud? Akiste má rád prírodu.

Po pár mesiacoch, keď už dlho silne mrzlo a snežilo, bol na námestí opäť. Z diaľky som ho už spoznala, i keď nebol v červenej vetrovke. Cez ruku časopisy. Práve od neho odchádzali muž so ženou. Celkom som sa mu potešila. Nepostihol ho osud ľudí nájdených na ulici v mraze, na lavičke, zasnežených s nedopitou fľašou... Je to možné? A u nás? V dvadsiatom prvom storočí? Nebodaj ešte žobrať!

Tentoraz som sa rozhodla pozhovárať sa sním.

„Dobrý deň, som rada, že vás opäť stretávam.“

„Dobrý deň,“ pousmial sa. „Nech sa páči,“ podáva mi časopis. Kupujem.

„Naposledy som vás videla koncom leta s ruksakom. Ako ste trávili leto?“ pýtam sa so záujmom.

„Chodil som po okolitých mestách, cestoval, predával, rozložil som sa vždy niekde v prírode. Mal som kľud, ticho, občas som sa vracal do kempu.“

„A teraz v zime?“ pýtam sa.

„Bývam stále v kempe. Je to môj domov aj keď nemám domov.“ To bola odpoveď aj na moju nevyslovenú otázku o zimných mesiacoch.

„Kdesi som čítala, už dávnejšie, že stavanie chatiek v kempe je zastavené, že nie je povolenie. Nerozumiem, ako môžu mariť niekoho iniciatívu, robiť dobro pre opustených.“

„Pani, povolenie už je. Stavali sme svojpomocne. A nie sme takí opustení.“

Pár záujemcov sa zasa pristavilo, aj sa prihovorili. Stala som si obďaleč. V duchu uvažujem, že ešte nie je koniec zimy a koľkí sú bez prístreška. On bojuje. Stará sa o seba... A tí ľudia s hlavou a paličkou v kontajneroch? Koho je to vlastne vina a hanba? Som z toho smutná. Mnohí to už vzdali. Nejdú proti prúdu, nebojujú pre svoj „priestor pre život“.

„Môžem si prečítať vaše meno?“ Obrátil visačku smerom ku mne. Čítam: Miroslav P. - predajca časopisu.

Tým sme si boli o čosi bližší: „Tak, ste Miro. Môžem vás tak oslovovať?“ hlavou sa mi mihalo veľa otázok. Nechcela som sa vnucovať do jeho súkromia, ale zaujímal ma jeho osud, preto som pokračovala: „Veľmi rada by som sa s vami porozprávala. Bolo by to možné?“ pýtam sa Mirka.

„Ale áno, ja mám čas, nikde sa neponáhľam,“ odpovedá prekvapene.

Dohodli sme sa, že si obďaleč zájdeme na kávu. Stále išla z neho taká skromnosť, snáď i nedôverčivosť. Veď akoby aj nie, keď sme si úplne cudzí. Ja ale mám syna približne v jeho rokoch, o to mi je bližší.

Cestou hovorí, že je práve Valentína. Ja odpovedám, že na to som aj zabudla, ale je to zaujímavá náhoda.

Svätý Valentín. Valentínske priania, deň lásky, priateľstiev.

Kávu sme dopili a ešte posedeli. Poznámkový blok som odložila a už len tak bežne sme sa rozprávali. Mirkova počiatočná neistota sa rozplynula, ku koncu rozhovoru bol už zhovorčivejší. Hovoril, že na budúci týždeň sa ide prihlásiť na „pracák“, chodí tam pravidelne. Má podporu tisíc šesťsto korún. Zaplatí si za chatku, plyn, na ostatné si niečo privyrobí ako predajca novín.

„Aj túto vetrovku som si kúpil v second-hande, je hrubá, teplá.“ Preto už nemá tú červenú, pomyslím si. Je slušne oblečený.

„A s kým bývate?“ pýtam sa, aby reč neuviazla a aby sme si ešte posedeli. Vonku je zima, tu príjemne.

„Bývam sám. Najredšej som už len sám, v chatke mám svoju izbičku.“

„Veď áno,“ prikyvujem po tom, čo všetko mi rozprával a tak dovolil nazrieť do kúska svojho života a čomu ho život naučil.

„Mám rád voľnosť,“ usmeje sa. „Aj predávať chodím najradšej sám.“

„Voľný ako vták...“ hovorím mu na rozlúčku. Podala som mu ruku, usmial sa. Na Valentína mi zaželal všetko dobré, ja tiež, aj veľa šťastia a lásky.

„Dovidenia, Mirko!“

Veľa sneží, mrzne. Hlásia viacero nehôd na cestách. Pre bezdomovcov boli postavené v hlavnom meste veľké vojenské stany. Aspoň tak! Niektorí obývajú naďalej teplovzdušné kanály. Také čosi nebolo u nás dobrých pár desiatok rokov a to si už pamätám dosť.

„Mal som ťažké detstvo,“ hovoril Miro vážne. Ako dieťa ho do desiatich rokov vychovávala stará mama. Matka, ako o najmladšieho, nejavila veľký záujem. Vedela som, keď toto vyslovil, ako sa jeho život mohol odvíjať, najmä keď nespomenul rodinnú súdržnosť, vzájomnú lásku. Väčšinou dieťa vtedy bude problémové, keď už doma s ním zle zaobchádzajú.

Po smrti starej mamy sa vrátil k rodičom, ale šťastný nebol. O mame nehovoril, iba toľko, že zomrela. Zopakoval, že detstvo mal ťažké. Nechala som ho voľne rozprávať, občas sa zamyslel, zrejme sa vracal do detstva.

„Od tatka to ešte šlo,“ a tvárou sa mu mihol smutný úsmev. „Ale aj tak sa zle správal. Bol zbytočne prísny,“ zaspomínal. „Občas sa o mňa staral, ale aj to len podľa nálady a množstva vypitého...“ Pri školských úlohách Mira karhal, že zle, dobre, zasa zle, kričal. Teraz žije v penzióne.

Miro má ešte dvoch bratov. Jeden je ženatý, druhý je teraz v Česku. Nestýka sa s nimi. Veď keď nemal pevné rodinné zázemie, ani vzťahy sa nemohli rozvíjať.

„V škole som bol lajdák,“ povedal o sebe. „Mám ukončené základné vzdelanie. Ale učňovku som nedokončil.“

Pracovať začal v Česku na Štátnom majetku. Tam dostal aj byt, kde býval s družkou. Politická zmena roku 1989 mu otočila život. Rozprával, ako Štátne majetky pomaly zanikli a on ostal bez práce a bytu. Pretĺkal sa ako sa dalo, až kým nedostal v roku 1999 vyhostenie.

Počítam, že vtedy mohol mať tak tridsaťsedem rokov; mladý človek, život pred sebou. Ostal bez domova, bez práce, bez priateľky, bez lásky, v neistote na ulici. Bezútešné. Uchýlil sa do „azyláku“ v Žiline.

„Bol som zavretý. Sedemkrát. Dokopy sedem rokov,“ prekvapí ma touto úprimnosťou.

„A za čo?“ nedalo sa mi ani iné spýtať. Veď inak to ani skončiť nemohlo.

„Kradol som. Obchody, krčmy, alkohol, peniaze. Krádeže s partiou. Prežívali sme ako sa dalo a ťahali jeden druhého.“

Na chvíľu prestal hovoriť, zvážnel. Zrejme myslel na prežité, ja na to, že to bolo isto ešte v Česku a že zrejme kvôli tomu dostal to vyhostenie. Na túto tému som sa viac nepýtala, veď rekreácia to určite nebola. Ale zaujímalo ma, či tam aj pracoval, vzdelával sa v niečom a či ho „basa“ prevychovala, ako sa tomu hovorí.

Usmial sa: „Sedel som. Nepracovali sme. Upratovanie áno, niečo televízia, čítanie. Prevychoval som sa sám. Teraz už idem svojou cestou, nie s kamarátmi. Kamarát bol, keď niečo potreboval.“

Po odmlke pokračoval: „Bol som i ženatý, dva roky. Teraz vybavujem rozvod.“ Zbadal na mne otázku a pokračoval: „Manželka mi nehovorievala pravdu. Tiež je z kempu. Vybavujem si aj invalidný dôchodok; neviem kedy ho dostanem.“ Hovoril, že slabo počuje, čo som aj ja zbadala, že nosí strojček a baterky doň dosť stoja.

„Veľa ma život naučil. Už som najradšej sám a voľný. Vrhol som sa do vzťahu a nevedel ako to skončí. Veľa som si aj uvedomil, poučil sa z falošných kamarátov. Nepijem. Mám svoj život, kým niektorí sa ho už vzdali.“

„Odkedy ste v kempe, ako ste sa o tej možnosti dozvedeli?“

„Do kempu v Martine som sa dostal náhodne. Budú tomu tri roky. Najprv som tam býval v obytnom staršom aute. Zo začiatku stála len jedna chatka a piati sme začali stavať ďalšie.“ Rozprával, ako si začali pestovať zeleninu, zemiaky, že majú kozy, sliepky, o ktoré sa starajú sami.

„Ja ale nie, ja som predajca novín a nie som stále v kempe. Ale mávame služby v kotolni. V chatke je päť - šesť obyvateľov.“

„Aká je vaša ďalšia perspektíva?“ prerušujem ho.

„Realita - bezdomovec,“ odpovedá. Celý čas som sa tomuto výrazu vyhýbala, či sa ho nedotknem, nepodcením; veď som mu i povedala, že má prirodzenú inteligenciu. Teraz to vyslovil on.

„Státisíce nemám na kúpu bytu. Hlásim sa na „pracáku“, bývam vo Verejnom kempe v Martine, predávam časopis, prácu nemám.“

Z Mirových slov som vybadala, že s týmto životom je zatiaľ vysporiadaný. Predajom novín spoznáva mestá, ľudia si s ním pohovoria, sú k nemu milí.

„Už čakám, kedy sa oteplí, môžem začať prebývať v prírode. Je to pre mňa zmena. Veľmi rád som vo voľnej prírode, pritom predávam časopis, cestujem. Nikde sa neponáhľam, som voľný.“

Voľný ako vták, za chlebom po svete putuje.