Prvý

Obrázek uživatele Miro Antoniak

Boli asi tri hodiny. Počasie nebolo najlepšie. Slnko len občas vykuklo spoza mrakov, vietor dul neprestajne monotónnu melódiu. Sedel som na zábradlí opretý o stĺp a zachmúrenou tvárou sledoval okolie. Väčšina robila to čo ja. Občas niekto prešiel okolo do služby alebo z nej alebo len tak - odniekiaľ niekam. Z vedľajšej chaty vyšiel Maco. Približoval sa svojím typickým krátkym pomalým krokom. Zdvihol som ruku na pozdrav.

"Čau", odvetil a zabočil ku kuchyni.

Sledoval som ho pohľadom. Mohutná svalnatá postava, vysoká tak akurát, sa hrdo niesla na silných nohách. Maco bol nováčik. Bol u nás rok a pol. Nikdy nepochopím, prečo sem prišiel. Doma vyhrával súťaže svalnáčov, baby sa na neho lepili ako osy na med, mal dobrú prácu. A navyše vážnu známosť. Tuším sa volá Sylvia. Celkom pekné dievča. Nechápem. A možno je to tak v poriadku. Niektoré veci netreba chápať. Jednoducho sa dejú.

,Bodaj by si sa aspoň ty vrátil´, pomyslel som si, keď mi zmizol za cisternou s vodou.

Oprel som hlavu o stĺp a zavrel oči. Vtom zaznel výbuch. Padol som tvárou na podlahu v očakávaní bombardovania. Nič sa nedialo len spoza cisterny vystupoval oblak, k zemi sa znášala rozmetaná zemina a bolo počuť nadávky a ston. Prešvihol som sa cez zábradlie, preletel vzduchom na zem a trielil s ostatnými k miestu výbuchu. Obehol som nákladiak s vybitými sklami. Vodič so zakrvavenou tvárou sa práve vytackal von a surovo nadával. Spomalil som pri kráteri po míne. Všetci len nechápavo postávali a pozerali sa - akoby stále nechápali čo sa stalo; akoby to nechceli pochopiť. Akoby to bol len sen, počítačová hra, film v telke. Už pribehli aj saniťáci a pomáhali raneným.

"Do boha! Do boha! Zkurvené míny! Do boha! Au!... Do Boha!" nadával vysoký Sup, ktorému črepina rozmliaždila rameno.

"Ktorí čuráci tu robili odmínovanie... Zahnal by som tých hajzlov do mínového poľa", vyslovil niekto nahlas čo si zrejme mysleli všetci. Zdravoťáci ukladali opatrne na nosítka tmavého Bubu. Mal smolu. Bol tesne pri výbuchu - miesto rúk krvavé kusy mäsa a kostí, nohy na sračku, pravá mu od kolena chýbala. Nepriestrelná vesta bola posiata kusmi železa.

"Čo sa stalo? Kto to dostal?" začul som veliteľov hlas.

"Opál. A ďalší štyria sú ranení."

"Do riti. Do riti..."

Nikomu nebolo do reči. Chvíľu sme chodili v okolí krátera, či náhodou nenájdeme niečo, čo ostalo po Macovi. Upútal ma malý pliešok medzi kameňmi. Klesol som do drepu a vzal do ruky to, čo ostalo po kovovej známke. Medzi prstami mi vykĺzla strieborná retiazka. Zdvihol som drobný znak súhvezdia Blíženci. Pamätám sa, keď sa s ním prišiel pochváliť:

"Pozri! Talizman! Od Sylvii. Pre šťastie" a miesto tváre som videl len jeden veľký šťastný úsmev. ,Vidíš, nepomohol ti.´ Pomaly som opúšťal miesto, kde skončil kamarát, milenec, syn, brat... Prvý.

O necelé dve hodiny sme strieľali salvy nad kameňom s jeho menom a nápisom: "Zahynul pri výkone služby." ,A pre niečiu ľahostajnosťÂ´, dodal som v duchu. Nikto v tej chvíli nemohol tušiť, koľko takých kameňov tu ostane, keď tento nezmysel skončí. A koľkí z nás nebudú mať ani tie kamene. Ale málokto o tom zvlášť premýšľal. Taký je život vojaka - nič nie je zadarmo iba smrť. A aj tá stojí život.

V noci nás prebudila séria výbuchov. Vyhrnuli sme sa von a zaujali bojové postavenia. Okolo lietali mínometné granáty, ale útočník strieľal naslepo. O necelú štvrťhodinku bolo po streľbe.

Správa v tlači: "Včera v noci pri mínometnom útoku prišiel o život jeden príslušník 27. roty. Ďalší štyria boli zranení..." ,Vždy lepšie, ako: 'šliapol na mínu keď si išiel pre obed´, povedal som si a odišiel vystriedať Špagiho na stráži.