Krst knihy "Žena z konzervy" od Lucie Pavlíkovej

Obrázek uživatele Peter Šrank


Lucia Pavlíková sa občas objavila u nás v Žiari na vyhodnotení súťaže Tak píšem ja. Potom sa začala intenzívne realizovať v komentároch i návštevných knihách webov rôznych literárnych klubov pod prezývkou básnička a viedla tak čulý virtuálny život. Je síce z Rožňavy, ale prichýlil ju literárny klub v Spišskej Novej Vsi. Keďže je to klub kvalitný, bolo len otázkou času, kedy chytí vyššie ambície. A už je to tu. Dostal som pozvanie do Rožňavy na krst jej zbierky Žena z konzervy, ktorý sa konal v útulnom prostredí bistra Erika 29.10.2005.

Zbierka vznikla aj vďaka iniciatíve Radka Hromátku, ktorý sa nechal Luciinou poéziou inšpirovať, nakreslil ilustrácie, dal tomu všetkému tvar knihy a celú vec dotiahol do konca. Vznikla asi päťdesiatstranová knižočka nezvyklého štvorcového formátu a na poéziu veľkých rozmerov, ktorú síce nebude možné nosiť v náprsnom vrecku, ale aspoň má človek pri čítaní pocit, že niečo drží v ruke. Typografi vedia, že biele miesto v knižke má rovnaký význam ako to sivé alebo čierne, že je na nezaplatenie, a tu je ho požehnane. Preto kniha nepôsobí stiesňujúcim dojmom. Je to síce paperback a notorickí zástancovia tvrdej väzby budú určite ohŕňať nosom (poznám ich, aj nad mojou ohŕňajú), ale je to len predsudok. Keby mali existovať len knihy v tvrdej väzbe, ľudstvo by bolo ešte len v devätnástom storočí. To samozrejme trochu preháňam. A tu sa vydarila aj obálka, pôsobí decentne. Len mi trochu vadí ten červený poloblúk, popri krehkej ženskej kresbe pôsobí príliš technicky. Ale to je len vecou vkusu a o tom mojom je široko-ďaleko známe, že je mimotolerančný.

A čo je vnútri? Luciine básne, ktoré sú typicky ženské. Aj som chcel sem začať písať nejaké názory a rozbory, ale načo. Lucia má pekný doslov od Martina Dzúra napísaný v knihe, tak len z neho kúsok zacitujem:

"Citlivá osobná spoveď Lucie Pavlíkovej ponúka priestor pre prezentáciu širokého spektra pocitov, ktoré sa súhrnne a možno trochu zjednodušene a banálne nazývajú láska. Preto sú jej výpovede orientované predovšetkým k mužovi, ktorý nakúka do jej vlastnej konzervy. Nahliada do nej a je do nej vťahovaný, aby mohol spolu so ženou "pochytať tú lásku / do štyroch rúk". A zároveň sa aj žena snaží nahliadnuť do muža. Je to teda akési vzájomné pozorovanie sa, neuspokojujúce, pretože sa zdá, že ani jeden z nich nedokáže vidieť všetko, čo by chcel: Keď / mi škrabkáš / chrbát / myslím na iných / mužov / vzrušuje ma / že si na to neprišiel //..." Práve neschopnosť vidieť do "konzervy" toho druhého využíva Lucia Pavlíková na vypointovanie básne a častokrát svoje verše píše tak, aby jej zostal priestor na prekvapujúce rozuzlenie v nasledujúcom riadku: "...// kto vie / komu škrabkáš chrbát / ty."


Martin Dzúr, Ján Petrík, Pavol Hudák, Lucia,
Žena z konzervy a bylinky z konzervy.

Takže na doplnenie musím ešte uviesť, že sudičkami tejto knižky boli Ján Petrík, šéf literárneho klubu v Spišskej Novej Vsi, Martin Dzúr, šéfredaktor literárneho e-časopisu LET a Pavol Hudák, básnik. Poslední dvaja aj knihu obdarovali doslovmi a spolu ako trojica ju vítali do života.


Gratulanti

Začalo sa to krátkym programom, v ktorom sa striedala recitácia z Luciinej knihy s gitarovými vstupmi. Potom sa krstilo bylinkami sypanými z konzervy. Potom sa pripíjalo a gratulovalo a potom som sa ešte ja vnútil. Zarecitoval som na odľahčenie pár detských riekaniek a zahral pesničku. Tým sa oficiálny program skončil a všetci sme sa vrhli na bohaté občerstvenie. Stoly sa prehýbali pod množstvom jedla a pitia. Tu musím Luciu pochváliť, lebo obžerskejšie som sa necítil ani kedysi na svojej vlastnej svadbe. Prostredie ako vyšité na zoznamovanie sa s novými ľuďmi, občerstvovanie starých známostí a ukájanie sa v premúdrelých literárnych rečiach.


Pokrstený výtlačok

Na záver len Lucii prajem, aby sa jej knižka dočkala priaznivého ohlasu a ľudia si ju kupovali a čítali. Zaslúžia si to obe.


Ukážka jednej stránky z knihy

***

z pod vrchnáka
bodkovaného hrnčeka
vdychujem tvoju dušičku
rozomletú
do drobných
lístočkov
liečivého čaju

dávno si nebol
minul sa
ľubovníkový

Na schodoch

keď sa mi tvoje
fúzy
prvý raz
vježili do úsmevu
chcela som byť
zberačkou perál
potom si chcel
priveľa