Žilinský literárny festival 2005

Obrázek uživatele Peter Šrank


Žilinčania si minulý rok overili, že usporiadať veľké literárne stretnutie nielen dokážu, ale že má aj priaznivý ohlas u verejnosti. Preto to tohto roku skúsili znovu, ešte veľkolepejšie a s novými nápadmi. Žilinský literárny festival sa konal 10. až 17. októbra 2005, hlavným organizátorom bol Peter Ničík a sprievodným podujatím bol aj Žilinský literárny campus na Stanici Žilina -Záriečie.

Najskôr predstavím prostredie. Väčšina akcií sa konala v niekoľkých mestských priestoroch. Spoločným myšlienkovým menovateľom bolo kníhkupectvo Artfórum a jeho AF café, ale zapojili sa napríklad aj obe divadlá, knižnica, Žilinské osvetové stredisko, autobusy. Literárny campus mal domovskú scénu na Stanici. Bol to neformálny workshop či tvorivý kemp mladých autorov z literánych klubov celého Slovenska. Zišlo sa nás tam okolo pätnásť, ale počet a obsadenie sa priebežne menili. Deň sa začínal tvorivou dielňou, potom sme navštevovali programové akcie festivalu a po všetkom, v neskorý večer, bol opäť na Stanici literárny ohňostroj. Prezentovanie tvorivých výsledkov a predstavovanie klubov. Na záver boli naše práce vydané v staničných novinách, ktoré vo veľkorysom formáte a náklade budú súčasťou tlačených novín Stanice s novembrovým programom a tak sa dostanú medzi ľudí. Prvých dvesto kusov sme stihli rozdistribuovať ešte my.


Autorské čítanie Andreja Šeligu

Netradičný prednes básne Or!
Teraz k programu. Všetko začalo v pondelok čítačkou obľúbených textov a krstom knižky Básne z krajiny Mirandor žilinského básnika Petra Ničíka. Večer patril dvom mladým básnikom Paľovi Urbanovi a Andrejovi Šeligovi zo Žiliny v podkroví Stanice so zvláštnou atmosférou nedokončeného zatepľovania. Obaja už majú svoje básnické zbierky a túto príležitosť chceli využiť na to, aby ukázali vlastnú predstavu o tom, ako by mohlo vyzerať ich vlastné autorské čítanie. Palov vstup bol uvedený ako chill-outové autorské čítanie o magickej relativite súčasného prežívania (s vizuálmi Mareka Kianičku). Na plátno sa premietali náladové videosekvencie a z reproduktorov sa ozývali hlasy Pala a jeho ozveny Katky, ktorí sedeli v tme kdesi za plátnom a čítali z jeho zbierky Obrázky z raja. Nevýhodou tohto riešenia bolo, že nebolo čo fotiť. Takže Palo - smola - si bez fotky. Po krátkej technickej prestávke sa už všetko začalo diať pred plátnom, kde sa usadili tri dievčatá a Andrej Šeliga. Ten čítal zo svojej knihy Zatmenie panny, na pozadí a pomedzi znela gitarovo flautová hudba a dojem bol veľmi príjemný. Andrejov vstup bol uvádzaný ako skúmanie krajných polôh poézie od tichej imaginatívnej lyriky až po teatrálne predstavenie básne s traktorom. A práve kvôli tomu poslednému sme sa museli presunúť na dvor Stanice, kde univerzálna Katka naštartovala malotraktor, imaginárne orala dlažbu a do toho Andrej štýlom slam poetry recitoval svoju báseň Or!


Žilinskí pesničkári

Utorok sa program začal besedou Literárny život Žiliny, kde asi radšej namiesto mien zúčastnených poviem ich charakteristiky. Niekoľko autorov, kníhkupec, učiteľka slovenčiny, knihovníčka, vydavatelia, knihárka. Reči sa krútili okolo klasických literárnych tém. Najviac ma ale potešil pán, ktorý prišiel do obecenstva len preto, lebo si v autobuse prečítal báseň, ktorá sa mu zapáčila a veril, že tu stretne jej autora. Aj keď nestretol, snáď neodchádzal nespokojný. Aj toto je malá ukážka toho, že písať má ešte stále zmysel. Po skončení sa nachystali žilinskí pesničkári a muzikanti Jozef Mores, Bobeš Zábojník a Peter Vaňouček. Chvíľku spolu a chvíľku samostatne zabávali publikum i svoje príbuzenstvo. Deti im výdatne pomáhali devastovaním aparatúry a obhrýzaním mikrofónových káblov. Následné pohostenie a popitie bolo síce len sprievodná aktivita, ale podľa mňa si zaslúžilo uvádzanie ako samostatný bod programu.


V Rajeckej Anči

Začiatok stredy patril nám na Stanici. Pripravili sme si svoje básne ako malé papieriky na rozdávanie, rozmnožili, narezali a nastúpili na dvojvagónový motoráčik nazývaný Rajecká Anča. V ňom sme obdarúvali cestujúcich básničkami, pozývali ich na podujatia festivalu a snažili sa prehlušiť motor vláčika recitovaním a spievaním. Z tejto činnosti nás nerozhádzala ani výluka, kvôli ktorej sme museli prestúpiť do náhradného autobusu so značne zhoršenými podmienkami akustiky a stability. V Rajeckých Tepliciach sme vystúpili a počkali na Anču, kým pôjde späť. Vlastne na jej sestru, lebo sme trochu zabudli pozerať na hodinky. Čas sme využili na čítačku v altánku pri jazierku a tvorivú dielňu pred cukrárňou. Cesta späť bola podobná a potešila nás priaznivá odozva cestujúcej verejnosti, ktorá bola ústretová a spolupracovala. Podvečer sme ešte stihli besedu s Albertom Marenčinom a Martinom Mojžišom o fyzike, patafyzike a ľudskej duši. Obrázky Fera Liptáka na stenách AF café príjemne dotvárali atmosféru. Večer sme zakončili v Bábkovom divadle v Žiline a pozreli si predstavenie Richard Brautigan: V Melónovom cukre.


Beseda o ruskej literatúre, v strede Valerij Kupka, vpravo Ján Štrasser

Štvrtok nás zaskočil daždivým počasím, po tvorivej dielni sme sa presunuli do knižnice na besedu s Jánom Štrasserom a Valerijom Kupkom O zákutiach a zrkadlách osobností ruskej literatúry. Časť poslucháčov tvorili žiaci a študenti, takže diskusia sa rozbehla, až keď sa nápadno-nenápadne povytrácali a zostali len tí, ktorí naozaj prišli kvôli týmto dvom pánom a ruskej literatúre. Potom začal "večer Ľubomíra Feldeka", najskôr beseda v AF café O pravdivých a lživých slovách v živote, básni a rozprávke, potom Rozprávka nášho života v bábkovom divadle. Výdatne mu pomáhali pozvaní hostia. Bohužiaľ súčasne s týmto programom bežalo na Stanici predstavenie mnohočlenného experimentálneho divadelného súboru Ústaf Brno, ktoré sa prezentovalo štýlom voicebandu a akčnej zborovej recitácie. Zaznelo veľa zaujímavých básničiek, riekaniek i textíkov z lieratúry upravených pre kolektívnu prezentáciu. Veľmi inšpiratívne.
Ale aby ste neprišli o dojmy z toho druhého, čo sa v ten večer konalo, požiadal som o pár veľmi subjektívnych viet Jana Cígera, ktorý tam bol. Ďalej sú jeho slová. S kamarátkou Zuzkou sme poza stierače auta hľadali, kde je v Žiline bábkové divadlo. Zistili sme, že dobrí ľudia sú aj v tomto meste, nuž aj keď v zákaze vjazdu, ale šťastne sme zaparkovali. Cestou sme stretli Jeho. Strieborného Poseidona z Nočných vĺn. Už ho len mať čo najbližšie naživo. V cene lístka bolo červené víno, no bolo mi nanič, keďže som bol autom. Pre korbáčiky sa nám nechcelo zadky zdvihnúť, nuž sme si užívali len sedadlá, ale v prvej rade. Ľubomír Feldek, básnik, spisovateľ, prekladateľ, hostiteľ, človek. Hostia Erik Ondrejička -  básnik, Juraj Šebesta - prozaik, Ľubo Dobrovoda - prozaik. 40 rokov pred týmto večerom tu začínal mladý dramatik Feldek. Po krátkej spomienkovej nostalgii dostali slovo hostia. Feldek čítal ukážky z Šebestových poviedok, tie prekrižoval svojou zrelou poéziou Erik Ondrejička. Feldek forsíroval vtipné príbehy zo života svojich hostí a do nich zapletal ďalšie Ľubo Dobrovoda. Na pódiu ako kulisy stáli jeho tri výtlačky knihy Ja, malkáč. Pod pódiom som sedel ja, síce so zaplateným vstupným, ale mal som dlh. Kyslíkový, od smiechu. Ľubo Dobrovoda sa ukázal ako naozajstný šoumen  a bez náznaku trápnosti alebo lacného predvádzania sa prekladal salvy smiechu príbehmi zo svojho neľahkého detstva…Dobre bolo a dostal som cenu za smiech. Jednu z tých knižných kulís aj s venovaním. To bolo finále večera, keď úplne na začiatku si odo mňa majster Feldek vypýtal autogram k básni, ktorú som mu predčasom zložil. Bomba…Nie? Toľko Jano Cíger z Mädokýša.


Blší trh na námestí

V knihárskej dielni u pani Mlichovej

Vyhodnotenie súťaže O dúhovú lampu v krajine Zázračno

A pokračujeme piatkom. Na poludnie sme organizovali knižný blší trh. Trochu sa to síce oneskorilo, ale nakoniec sme na námestí rozložili stôl i hudobnú aparatúru. Ľudia nosili knihy a ľudia si kupovali knihy, my sme sa predstavovali, čítali, spievali. Popritom sme si ešte stihli odbehnúť na ďalšie dve akcie. Najskôr návštevu knihárskej dielne pani Mlichovej, ktorá nám poukazovala niekoľko unikátnych knižných vezieb, porozprávala o histórii, priblížila niekoľko viazačských techník a netradičných materiálov. A hlavne - zo všetkého, čo robí, bolo cítiť, že z dobrej knihy musí byť aj dobrý fyzický dojem. Od tlače cez papier až po väzbu. A myšlienku, ktorá to všetko spája s obsahom. Ďalším odskočením bolo vyhodnotenie súťaže O dúhovú lampu z krajiny Zázračno. Vyrástla z regionálnych plienok a minimálne porotou bola zaujímavá, lebo predsedom bol Dušan Dušek a svoj podiel priznávali aj Milan Lechan a Peter Ničík. Najviac ma prekvapil počet ocenených, ktorých bolo príliš veľa, čo trochu znižuje jej kredit. Ale všetko podstatné aj tak pozbierala jedna osoba - Katka Džunková z Košíc. Večer patril netrpezlivo očakávanému predstaveniu Hrdý Budžes s Bárou Hrzánovou v hlavnej úlohe. Zvláštnu príchuť mala hlavne pre nás, ktorí ešte pamätáme normalizačné roky. Pohľad osemročného dievčatka na ne v časovom horizonte štyroch ročných období bol osviežujúci a trpko vtipný. A výkon všetkých hercov výborný.


Radůza spieva prvú pieseň

Sobota. Trochu voľnejší deň, v Artfóre beží premietanie videofilmov o literárnych osobnostiach. Ale zaujímavý je asi len jeden z nich, o Erikovi Grochovi. Apoň je čas na prehliadku kníhkupectva, takú poriadnu. Zahrabať sa v knihách, listovať, čítať. Popoludní začala beseda, kde mal vystúpiť Dado Nagy s hosťami. Nakoniec sa ukázalo, že hosťami boli jeho obľúbené knihy. A tak rozprával, čítal úryvky z kníh, odpovedal na otázky a ani sme sa nenazdali, dve hodiny uplynuli. Potom presun na Stanicu, kde sme sa všetci tešili na večerný koncert Radůzy. Využili sme príležitosť, že tam už sedí a čaká na ňu v podkroví stopäťdesiat ľudí, ktorí neutečú, ak na nich vybehneme s recitovaním. Tak sme jej urobili predskokanov a v krátkych desiatich minútach sme sa predstavili. Odozva publika bola nad očakávanie priaznivá. Po nás nastúpila Radůza a priniesla so sebou obrovskú energiu. A začala ju rozdávať. Po jej koncerte pokračovala zábava dolu diskotékou world music a hore, v pokoji, sme viedli klubové debaty. Popritom s nami Dado Nagy urobil rozhovor do svojej relácie na Twiste.
Nedeľa bola už len dojazdová, ale divadlo Piki pre deti bolo s hrou Kamoš obor výborné. Katarína Aulitisová a Ľubomír Piktor sú známi z televízie ako Elá a Hop. Je neuveriteľné, čo dokážu zahrať dvaja herci, ak využijú všetky možnosti dobrej predlohy od Roalda Dahla, šikovne navrhnutej scény i rekvizít. Deti sa veľmi bavili a to je podstatné. Radosť vidieť konečne zasa raz program pre deti, ktorý nie je len nasilu moderovaným bombastickým show programom.
Takže takýto bol festival aj campus. Niekedy zdanlivo odbiehajúci od literatúry. Ale keď som si potom premietal v hlave všetky jeho akcie, začali sa mi spájať v niečom spoločnom. V jendom pulte v Artfóre, ktorý bol pre túto príležitosť zaplnený festivalovými knihami. A vlastne aj v iných pultoch ktoréhokoľvek kníhkupectva. Všetko by sa tam dalo nájsť. Poetický večer v knihách Pala Urbana a Andreja Šeligu. Všetky besedy v knihách Ľubomíra Feldeka, Pavla Vilikovského, Tomáša Janovica a mnohých ďalších. Divadlá v knihách Roalda Dahla, Brautigana či Ireny Douskovej. A čo my ostatní neznámi? My tam ešte nie sme. Ale čo ak raz...