Martinská poetická jeseň 2005

Obrázek uživatele Peter Šrank

Rok sa s rokom stretol a Martinčania zorganizovali ďalší ročník tohto poetického stretnutia. Slovíčko jeseň v názve naznačuje, že ide o akciu, ktorá sa koná iba raz do roka. V skutočnosti ide vlastne o polročné striedanie štafety s českými poetickými jarami. Ale ešte sú voľné dve ročné obdobia, preto by možno bolo výzvou do budúcnosti robiť nejakú Poľskú poetickú zimu a Maďarské poetické leto. Keď si to predstavíme na mape, tak by išlo o poetickú cestu okolo stredu Európy za 365 dní. Len či by sme si rozumeli.

Všetko sa to začalo v piatok popoludní v budove Živeny. Najskôr sme si pozreli posteľ, v ktorej budeme všetci spať. Mala rozlohu menšej telocvične. Spomenul som si na slová jednej bývalej celebrity, že všetci sa raz stretneme v jednej posteli. Netušil som, že už tak skoro. Hlavný slávnostný program toho večera začínal o štvrtej. Privítanie, trochu vážnej hudby s klavírom, spevácky zbor. Potom už nasledovalo predstavovanie klubov. Každý niečo o sebe povedal, niečo prečítal. Medzi najväčšie hviezdy večera patrili Janko Cíger s oduševnene prednesenou poviedočkou o Rudovi, český performer Dan Mikeš prednesom podľa štýlu slam poetry a vraj aj ja so svojimi zborovými detskými pesničkami.


Prvý večer vľavo. Improvizovaná čitáreň.

Keď sa všetci vystriedali, oficiality sa skončili a presunuli sme sa do vedľajšej miestnosti, kde už bolo všetko nachystané na príjemné posedenie. A tak sme tam ten večer nechali dozrieť. Rozhovory, rozdávanie klubových časopisov, novín, samizdatov... Poprichádzali aj tí poslední hostia, a tak na mape Česka a Slovenska by sme zbadali okrem domáceho Martina aj Liptovský Mikuláš, Dolný Kubín, Žilinu, Trnavu, Žiar nad Hronom, Bratislavu, Spišskú Novú Ves, Košice, Jičín a ďalšie české mestá až po ďaleké západné Domažlice.
Druhý deň začal presunom do blízkeho múzea slovenskej dediny. Najskôr sme si v dobovej dedinskej krčme predbežne objednali obed a rozliezli sme sa po skanzene. Každého zaujímalo niečo iné. Ja som to prešiel s niekoľkými českými priateľmi, ktorých veľmi zaujali ovce, zvieratá u nich často nevídané. Skanzenový bača a jeho stádo boli pre nich najväčšími hviezdami. Najviac ma prekvapilo, aký máme zlý odhad. Tipovali sme, že v stáde je asi osemdesiat oviec. Bača tvrdil, že päťsto. Musí to vedieť lepšie, veď mu dvakrát denne prejdú rukami. Ja by som nechcel dojiť ani tých osemdesiat.


Tvorivá dielňa za krčmou. Sedeli sme, počúvali a debatovali.


Peter Mišák nám na výstrahu ukázal, že ak to budeme s písaním preháňať, tak sa nám môže začať rozmazávať prst ako jemu.

Najedli sme sa, pokecali, zahrali na gitare. Potešilo ma, že som si mohol brnknúť s Peťom Piatkom, folkovým pesničkárom. Bolo to príjemné. Potom sme sa presunuli do "pajty" za krčmou a začala tvorivá dielňa s Petrom Mišákom. Bolo veľa ľudí a málo času, tak sa to veľmi na tvorivú dielňu nepodobalo, ale aspoň sme sa porozprávali s človekom, ktorý už má bohaté literárne skúsenosti. Zarezonovalo niekoľko otázok. Ako graficky upravovať verše básne? Čo so zdrobnelinkami a vulgarizmami? Ako uviť sonetový veniec? Nakoniec sa nám ani veľmi nechcelo odchádzať, niektorí ešte pri susednoum dome pokračovali v hre zvanej pétanque. Doteraz som ju poznal iba z talianskych či francúzskych filmov ako zábavku dôchodcov, ktorí kdesi na pláži alebo zaprášenom dedinskom námestí hádžu gule a zdá sa im to strašne napínavé.


Láska k literatúre ide cez žalúdok.

Večer sme zakončili klasicky - v reštaurácii Pasáž. Čo už sa len tam dá robiť? Najesť sa, vypiť si, dobre sa porozprávať, zapisovať do kroniky a nakoniec aj spievať. Pri vedľajšom stole mali nejakú oslavu a hrala im malá dedinská hudba. Tak sme sa priživili a spievali spolu s nimi.
Na nedeľu bol už len voľný program. Niektorí si ho dokázali vymyslieť, ostatní sa pomaly rozpŕchli. Skončila sa ďalšia pekná akcia, ktorej hlavným plusom bolo to, že sa ľudia stretli. A že literárne srdce Európy udrelo aj slovenskou systolou.