Wé-čé

Obrázek uživatele Julianna Gešková

Školské zvonenie je signálom na vybavenie neodkladných záležitostí. Paľovi treba vrátiť zaucho, Jožovi buchnát a Kate poťahať tie rozkošné farebné vrkôčiky, na ktoré je taká pyšná. Zuze nenápadne zodvihnúť sukňu a stihnúť aj záchod. Tam ošťať Adamovi nohavice, alebo aspoň topánku, kto by chcel zostať dlžníkom.

Učitelia opúšťajú triedu v ilúzii, ako úžasne vychovali svojich zverencov. Jedni si idú do zborovne vydýchnuť, iní do fajčiarne vdýchnuť a tí potrestaní na dozor.
Postávala s kolegyňou na chladnej chodbe uprostred pomyselnej križovatky medzi triedami a magickou miestnosťou, kam sa žiačik musí dostať minimálne raz za prestávku. Znižovali dopravnú rýchlosť jednotlivcov na "štyridsiatku" v záujme zachovania celistvosti končatín. Dohliadali na roztopašnosť a pretriasali neuveriteľné príbehy svojich malých nezbedníkov.
Zrazu ako vystrelené šípy prefrčali v tesnej blízkosti dve strapaté hlávky.
- Počkaj, prosím ťa, kam bežíš? Šaňko, poď ku mne.
-.Predvediem ti, čo som stihla prvákov za tri mesiace naučiť.
Po niekoľkých metroch zabrzdil a pricúval.
- Kam si sa náhlil?
Poškrabal si hlávku, akoby rozmýšľal a odvetil:
- Idem, proším, na wé - čé.
- No vidíš, ako to už vieš pekne povedať, povzbudila ho.
- Spočiatku oznamoval svoju potrebu veľmi škaredo.
- Viem si predstaviť.
Ale Šaňko neodchádzal, potešila ho pozornosť. Pošúchal si pästičkou očká a prozaicky dodal:
- Treba mi šrať.
- Utekaj, posunula ho so smiechom, tuším tri mesiace nestačili.