Motýlí závan

Obrázek uživatele Mirko Filus

1988
Ruky som strčil do vreciek pásikovaných nohavíc. trochu ich povytiahol. ukázal svetu belosť ponožiek. sadol do koženkových matracov. roztiahol ruky a pozdvihol bradu. trpiac v neprirodzenej nepohode. cítil som sa malý a tučný. vlastne som aj bol. dýcham dezinfikované dlaždičky. počítam ich. tvárim sa, že utiahnutá žena vedľa je pre mňa vzduch a nie matka. nechcem, aby si chlapec oproti myslel, že som mamičkár. prišiel sám. ale je už aspoň ôsmak. smrdel od cigarety. aj mama. na pozdravy odkvitnutých žien odpovedala tichučkým DOBRĂť DEŇ.

Mal som pocit, že tridsaťsedem celých jeden nestačí. telesná a matematikárka by ma presvedčili. v ten deň bolo však všetko inak. nemusel som plakať. JA NECHCEM ĂŤSŤ DO ŠKOLY. mama mi povedala, aby som kašľal. začervená to hrdlo. raz som bol naozaj chorý. moja doktorka ma pozná a vie, že mám chronickú angínu. nerobila. pán doktor namiesto nej. OTVOR ÚSTA. otvoril som. NO TO JE PLNÉ HLIENU. PRĂŤĎTE SO SYNČEKOM O TĂťŽDEŇ NA KONTROLU. preto teraz nenápadne poťahujem nosom a nie celkom pregĺgam sople. chlapec sa postavil, aj keď určite nebol na rade. plecom sa oprel o črevá na nástenke. na rade sme boli my. pretože sestrička povedala moje meno a boli sme tam skôr. na konci chodby sa rozleteli zožltnuté lietačky, akoby nimi preletelo stotridsať anjelov. nechceli sa zastaviť. stáli sme s mamou už vo dverách ambulancie.
POZOR! UROBTE MIESTO!
kričal chlap v montérkach. vyzeral ako STEFAN z DERIKA. sestrička ustúpila, aby sme mohli vojsť. zvedavý som sa ešte raz vystrčil spoza zárubne. ostatní zvedavci povstávali z lavíc.
ÚRAZ!
tí, ktorí mali barly, na ne zabudli. dvere sa znovu rozleteli. bledá tvár kontrastovala s modrými montérkami červenými od krvi. preľaknutý ujo zhodil dieťa, na ktorom mamička ukazovala, aké je len šikovné.
ZODVIHNITE SI TO DIEŤA, PANI!
zakričal cez plece ten, čo húkal ako sanitka. čakáreň sa rozdelila. jedni kričali na STEFANA. druhí na kričiacich. mama ma stiahla a zavrela. usmiata pani doktorka sa spýtala
ČO SA TAM DEJE, SESTRIČKA?
a sestrička povedala NEVIEM.

xxx

ČO MIRINO, ZASA TO TVOJE HRDIELKO? TIE MANDLE BY MALI ĂŤSŤ VON. EŠTE ŤA MAMINKA STÁLE NEPRESVEDČILA?
zhovievavo sa pozrela na maminku. maminka sklopila zrak. to by ešte tak chýbalo. prísť o tromf. ani som si nesadol na stoličku.
BUCHBUCHBUCH
vošli. na moje miesto si sadol pán, ktorého som videl ako prvého. ten v krvavých montérkach ostal stáť za ním s ťažkým výrazom v tvári. sestrička mu uvoľnila miesto na bielom kanape.
ČO SA STALO?
pani doktorka mala snahu dostať sa do obrazu.
ÚRAZ, PANI DOKTORKA. STOTINA, ČO DESATINA A ŠMYK. PRSTY V...
chlap sa poobzeral, aby mi zdôraznil, že som tam.
NO TAK, MÁME TU DIEŤA!
prstom urobila na pána doktorské NONONO.
NECH SA UČĂŤ, MLADĂť. MY TUNO NEBUDEME VEKY.
pani doktorka DEDIČNÁ sa pousmiala popod fúzy.
TAK ČO SA VÁM STALO?
MNE NIČ? ALE TUTO KAROL...
DEDIČNÁ hodila okom ponad STEFANA.
BOŽE, VEĎ ON JE CELĂť OD KRVI!
všimla si. chytila si rám okuliarov visiacich na konci nosa a hlavou podišla dva centimetre.
ČO SA VÁM STALO?
vytiahol ruku zaviazanú obväzom do tvaru ozembuchu. kvapla mu z neho krv.
PRE PÁNA KRÁĽA. ČO SA VÁM STALO?
aj by chcel KAROL odpovedať, ale nemohol pre plné ústa.SESTRIČKA, TÁCKU!
neviem, odkiaľ ju zobrala, ale už s ňou stáli pri ranenom. v očiach des a z úst vypľul obsah na misku s paličkami do krku. hrude prítomných prudko stúpali a klesali. mne chcú všetci naraz zakryť oči kvôli trom prstom.

xxx

PREBOHA, PRSTY V ÚSTACH. ODKIAĽ MÁTE TAKÚ BLBOSŤ? TO NEVIETE, ŽE ICH TREBA DAŤ DO IGELITOVÉHO VRECÚŠKA SPOLU S JEDNĂťM DIELIKOM ĽADU A DVOMA DIELIKMI VODY? A VLASTNE, ČO S TĂťM MÁM ROBIŤ? MALI STE ĂŤSŤ ROVNO NA OKRES. NA CHIRURGIU DO ŽIARU. V ŽARNOVICI JE LEN VŠEOBECNĂť LEKÁR. ALE TO VY NEVIETE, VŠAK?! DÚFAM, ŽE NEMÁTE CUKROVKU, LEBO VÁM ANI LEN TO KRVÁCANIE NEZASTAVĂŤM! otočila hlavu. SI ALERGICKĂť NA PENICILĂŤN?
NIE!
dostal zo seba KAROL so stŕpnutou sánkou.
TERAZ SA NEPĂťTAM VÁS. PANI SULIFOVÁ, PĂťTAM SA NA MIRKA.
NIE. anisimo (jemne - hudobne)
DOBRE, NECH SA PÁČI RECEPTY A PRĂŤĎTE O TĂťŽDEŇ NA KONTROLU.

xxx

Vyšli sme pred POLIKLINIKU. MAMĂŤĂŤ, vieš, že AŤA (sestra) hovorí POLIKLOŠA? držala ma za ruku a usmiala sa. prekračovali sme. zem na rozkopanom chodníku a ja som cítil LÁSKU. ďalej som bol na seba neuveriteľne hrdý. pretože mama bola šťastná. splnil sa jej sen. opäť po dvoch rokoch. jej prirodzená motýlia plachosť a jemnosť bola akoby nadobro potlačená. prešli sme za roh a stali sa z nás šprintéri z NDR. ťahala ma za ruku. podchvíľou som sa zadýchal. poletoval za ňou ako červená zástava. nepáčilo sa mi to. a nechcel som sa zbaviť pocitu, že za svoju vymyslenú chorobu by som mal niečo dostať. veď dnes som nešiel do školy, lebo tak chcela MAMKA.
MAMĂŤĂŤ? KÚPIŠ MI TÚ ŽLTÚ ŠESTOTRINÁSTKU?
NIE! VIEŠ, ŽE POTREBUJEME PENIAŽKY NA DOVOLENKU.
ALE OCKO POVEDAL, ŽE MI JU KÚPI!
TAK NECH TI JU KÚPI OCKO.
ALE OCKO POVEDAL, ŽE TY MÁŠ PENIAŽKY.
ďalej sme sa nerozprávali, len sme sa hnali. hnali sme sa na autobus, čo chodí až do KĽAKU. hnali sme sa z autobusu až k nám na kopec. dobehli sme domov. sestra bola doma. akože chorá už od včera. OCO bol doma tiež. niesol veľké tašky zo spálne. MAMINKA (stará mama) na dôchodku. TATĂŤK (starý otec) tiež. nalieval vodu do fúrika. keď nás uvidel, prestal.
MÁM VÁS ODVIEZŤ PRED PREGLEJKU?
odviezol nás.

xxx

STARĂť OTEC začal murovať ešte pred prázdninami. menšia nadváha mi na čelo vyrážala cícerky potu. za to, že som sa veľmi ponáhľal zo školy vo vedľajšej dedine. či ten bazén náhodou už nebude hotový. mal som v škole veľa kamarátov. a kamarátok. všetci bývali dole v dedine. my u VICIANOV. a nikto z nich nemal na dvore kúpalisko. MAMINKA hovorila, že treba podať hnoj ďalej, lebo je veľa múch v kuchyni. myslel som, že muchy budú aj tam, ale som ich nevidel. náš hnoj smrdí menej ako tento prihorený autobus. utekal som na samý koniec, kde je päť sedadiel. sadol som si do stredu, aby si tam nesadla sestra. OCO je tučný, preto som chvíľu videl iba jeho zadok. za ním išla MAMA. niesla veľkú tašku. a boli sme všetci. OCO povedal, že aj tak nechcel ísť a MAMA ma pohladila po hlave. autobus naštartoval a my so sestrou sme sa nevedeli dohodnúť, kto otvorí odsúvacie okienko. stáli sme na sedadlách a natiahnutými krkmi na striedačku kričali. AHOJ TATĂŤK, AHOJ TATĂŤK! vtedy mi napadlo, že môžem aj iné. tak som zakričal. TATĂŤK, KEDY DOMURUJEŠ? zachrípnutým hlasom.
KĂťM PRĂŤDEŠ Z TATIER.
najradšej by som bol, keby som už bol prišiel. AHOJ TATĂŤK, AHOJ TATĂŤK! AHOJ TA...
MAMA nás stiahla za vrecká na nohaviciach. urazilo ma to. tak som odhrnul bordový záves za poslednými sedadlami. ruky oprel o líca a s nezáujmom sa pozeral. nezaujímali ma ani cez sklo slnkom vysušené muchy. bokom som videl mamu, bola utrápená ako vždy. a trochu viac. to asi kvôli mne. a SESTRE!
MAMĂŤĂŤ? pozrela sa a to je dobre. MY IDEME DO TATIER, LEBO SI KUPUJEŠ TIE HVIEZDIČKY A POTOM ICH NALEPUJEŠ DO TAKEJ ČERVENEJ KNIŽTIČKY?
poobzerala sa vystrašene ako vždy. a teraz trochu viac. rýchlo mi podala BARILU. mňa opäť zamrzelo. na ospravedlnenie som sa chcel s ňou spriahnuť.
TO MI POVEDAL OCKO, VIEŠ?!
otočila sa na OCA. nechal som ich, pretože sa rozprávajú dospelí. chcel som niečo zo svojej hlavy. alebo aspoň nie z OCOVEJ.
MAMĂŤĂŤ? pozrela na mňa s obavami. TÁTO SOCHA ZA AUTOBUSOM JE JEŽIŠKO?
s výrazom na odpadnutie. ako vždy a teraz trochu viac. mi chytila ústa a privinula si ma na hruď.

(úryvok)