Andrej Šeban a Michal Švec

Obrázek uživatele Peter Šrank


Druhé (júnové) pokračovanie tohto maloformátového projektu Céčka a literárneho klubu Žiarelka malo náročnú úlohu - naviazať na úspech premiéry. Na rozdiel od multifunkčného človiečika Mariána Geišberga boli hudba a literatúra rozdelené na viac hláv. Hudobným dvojhlavým drakom boli Spaceboys, čiže Andrej Šeban a Tono Kubasák. Literárnu hlavu z Banskej Štavnice priviezol Michal Švec.

Andrej Šeban je hudobnej verejnosti dostatočne známy. Podieľal sa na mnohých významných projektoch slovenskej hudobnej scény, aj keď zväčša ako človek v pozadí, alebo aspoň nie tá hlavná hviezda. Jeho aktuálny projekt je hľadaním čistej hudby čerpejúcej koreňmi z národných a listami z celosvetových živín. Klávesového partnera v tomto hľadaní mu robí Tono Kubasák.

Michal Švec je prozaik z blízkej Banskej Štiavnice, ktorý sa (zatiaľ) presadil hlavne poviedkovou tvorbou. Po úspechu v súťaži Poviedka dostal ponuku na vydanie vlastnej knižky, ktorú po niekoľkých rokoch využil. Poviedková knižka Príliš málo paranoje bola úspešná aj u kritiky a dostala cenu Ivana Kraska 2004.

V publiku to vyzeralo najmä na priaznivcov Andreja Šebana, dokonca z Banskej Bystrice pricestovala kvôli nemu takmer celá skupina Sto múch (kedysi Too Much). Na Andrejovi vidno, že radšej hrá ako rozpráva, ale aj tak sa Martinovi Balážovi podarilo urobiť zaujímavý povinný rozhovor a potom už bol vo svojom živle. Hral a kúzlil, a dokonca aj textovo boli niektoré piesne nadštandardné, čo sa väčšinou do hudby zahľadeným muzikantom nestáva. Pre nich zvykne bývať slovo len nosič tónu.

Michal Švec je asi tiež najradšej, keď za neho rozpráva jeho tvorba. Necítil sa ešte celkom dobre v koži medializovaného autora, do ktorej sa musí obliekať na hrebendovských čítačkách Kaliho Bagalu alebo na takých akciách, ako je tá naša. Možno trochu cíti výčitky svedomia, že sa literatúre nevenuje až tak, ako by si jeho úspechy zaslúžili. Ale to nevadí, kto vie, ten vie. Dokázala to aj poviedočka, ktorú nám prečítal.

Potešujúce bolo aj potvrdenie tradície, ktorú začal už prvý večer Marián Geišberg. Účinkujúci zostali medzi ľudom (Michal kratšie, Andrej s Tonom kým sa dalo) a bolo možné porozprávať sa s nimi a čosi popiť. Výborná vec na to, aby si aj oni zo Žiaru niekoho zapamätali. Veď umenie nie je jednosmerka.