A kto som ja?

Obrázek uživatele Katka Schmidtová

Často som vchádzala do tretej izby. Bola tmavá, zaprataná skriňami a posteľami. Nič zvláštne. Úžitkový priestor. Chodilo sa tam len večer, keď nadišiel čas spánku. Cez deň izba pôsobila odpudzujúco, nevľúdne. Napriek tomu, ma tam vždy čosi vtiahlo.

Sedávala som v starom hojdacom kresle a upierala pohľad na tretiu skriňu. Dlho som nemala odvahu otvoriť ju. Matka to zakázala. Skriňa sa niekedy akoby nadnášala. Dvere, síce zamknuté, jemne dvíhali jedno krídlo. Možno ho chceli vysadiť z pántov a uspokojiť moju zvedavosť. Ktovie? Nikdy sa však neotvorili. Ani vtedy, keď som ich hypnotizovala. Verila som v silu svojho pohľadu. Nezabralo to.

Matka ma z izby vždy vyhodila. Mala pri tom nedefinovateľný výraz v tvári. Bola akosi mimo. Nič nehovorila, ale jej prísne gesto ma odtiaľ vyhnalo. Keď ju prešla zlosť, usmievala sa. Ten úsmev však nepatril mne. Cítila som, že je opäť vzdialená, nie je v dome, v izbe, na svete... Keď sa vrátila do reality, plakala. Bez sĺz, bez vzlykov. Prečo, do frasa, prečo?! Keď som nebola doma, sedávala pred treťou skriňou. Neotvorila ju. Počúvala. Skriňa jej čosi šepkala.
Dlho sa nič nedialo. Až neskôr...

Ráno sa pozerám do zrkadla a nevidím nič. Dýchnem na sklo, pretriem ho rukávom. Objaví sa tvár. Ale... Podobám sa síce na seba, no nie som to ja. Opäť pretriem hladkú plochu.

„Ty nie si, neexistuješ,“ šepne moja podoba. Na šiji pocítim horúci dych. Obzriem sa. Nikto za mnou nestojí. Češem si vlasy. Nechávam ich splývať na plecia. Odrazu sa mi zodvihnú, skrútia. Cítim, ako mi tvrdé sponky narážajú do kože. Vlasy sú zapnuté do pevného uzla.

„Prečo si sa takto učesala?“ pýta sa matka a na tvári sa jej zračí viac prekvapenie ako nevôľa. Nerozumiem jej. Obliekam si kabát, ktorý občas nosím do školy. Ona však odíde a po chvíli mi prehodí cez ramená iný.

„Tento je lepší, tento predsa nosievaš. Čo sa nepamätáš?“ podotkne s miernym pohŕdaním v hlase a vystrčí ma z domu. Pokorená odchádzam v kabáte, ktorý vidím prvý krát v živote. Som vyplašená. Taká vyplašená, že sa už ani nezamýšľam nad tým, čo sa vlastne deje.
Hodina matematiky býva pre mňa utrpením. Sedím nad príkladmi a odrazu sa mi ruka rozbehne po papieri. Neovládam ju, no ruka píše.

„Ty si ale nemožná, veď je to celkom triviálny príklad. Pozri, sem dosadíš číslo s odmocninou, tu dáš zátvorku, potom sa to vynásobí...“ hlas našepkáva a akási iná ruka rázne píše. Príklad je vypočítaný správne. Profesor sa udivene pýta, ako sa mi to mohlo podariť. Neotvorím ústa, no počujem svoj hlas: „Zrejme som sa predtým nedokázala sústrediť. Dnes všetkému rozumiem.“
V telocvični lietam, skáčem, šplhám sa po lane... Neviditeľné ruky ma dvíhajú. Zaberám na plné obrátky. Som najlepšia zo všetkých!
Napriek tomu že nemám pod pazuchami kruhy od potu, do nosa mi udiera jeho známy zápach. Baby na mňa v šatni čudne pozerajú. Chcem sa upraviť, učesať. Vytiahnem zrkadlo.
„Ty nie si, neexistuješ. Odteraz robím všetko za teba. Je to tak lepšie,“ šepne mi zo zrkadla tá, takmer moja podoba. Nevládzem protestovať.

Popoludní sadám doma ku klavíru. Denne cvičievam stupnice, akordy, rozložené akordy, etudy. Nenávidím to! Prsty mávam grambľavé, stuhnuté. Často trieskam do nástroja len preto, aby sa rozladil. Matka ho ladí, trvá to hodiny a ja sa môžem vypariť z domu.
Dnes je všetko iné. Prsty mi behajú po zažltnutej slonovine klávesnice. Hrám ľahko a krásne. Matka sa chvíľu prekvapene pozerá, potom si prisadne. Hráme štvorručne. Pre Elišku. Nikdy predtým som túto skladbu nehrala. Matka sa usmeje.
„Vidíš, takto som si to predstavovala. Si výborná!“ hovorí. No chvála nepatrí mne. Cítim, že sa teší z niekoho, kto tu nie je. Z toho, kto vedie moje ruky... Začínam sa báť jej hlasu i pohľadu, ktorý preletí ponad moje plecia.
Už to neznesiem. Vstávam a utekám do tretej izby. Sedím, hypnotizujem tretiu skriňu. Nič. Ani vrzgot ani šepot. Nič.
„Vypadni!“ zvrieskne matka. Splašene vyskočím. Vychádzajúc z izby, počujem kroky. No, nie moje. Už naozaj neviem, čo mám robiť. Neviem kto som. Aká som, hmotná, nehmotná, dobrá, či zlá...
S túžbou upokojiť sa, siaham po tužke. Kreslím. Obrázok za obrázkom. No, akosi automaticky. Nie z vlastnej vôle. Na papieri je najprv malé dieťa, potom dievčatko, neskôr slečna... Má dlhé vlasy stočené do pevného uzla, usmieva sa, je krásna. Som to ja?
To nie si ty, ty neexistuješ,“ počujem už známy hlas a cítim teplo na zátylku. Myslím, že omdliem alebo sa zbláznim. Matka zúrivo driape kresby a kričí, „Toto už nikdy neurob!“ Hádže papiere do koša. Rezignujem. Mlčím. Neprehovorím celé dni, celé týždne. Ale, niekomu sa to nepáči. Niekto sa mi neustále vtiera do mysle. Ale, kto?

Príchod babky ma poteší. Je to jemná, múdra žena s tvárou a dušou anjela. Chodieva raz, dva krát do roka. Lejem na ňu svoje pochybnosti, strach i žiaľ. Nasávam z nej energiu. Jej teplo je také reálne, že sa upokojím. V zrkadle niekedy opäť vídavam vlastnú podobu. Je mi dobre.

„Kedy s tým už konečne prestaneš? Nevidíš, ako ju ničíš, spochybňuješ jej identitu, vnucuješ vlastnú predstavu... Zobuď sa a zahoď nenaplnenú túžbu. Teraz je ona tvoja. Je konkrétna, živá. Je to tvoja dcéra,“ počujem babkin hlas. Matka ostáva chladná. Tvrdohlavo mlčí.

Babka ma chytí za ruku. Vchádzame do tretej izby. Dvere tretej skrine sú otvorené. Na zemi sa váľa množstvo šiat, kabátov, topánok. Všetky majú inú veľkosť. Na samom vrchu týchto harabúrd ležia pokreslené papiere. Z ich bieleho podkladu sa na mňa pozerajú tváre. Dieťatko, dievčatko, slečna s uzlom vlasov zapnutým tvrdými sponkami...
Podlamujú sa mi nohy.
„Toto nepatrilo nikomu. Je to len chiméra. Tvoja matka bola pred rokmi tehotná. No dieťatko sa nenarodilo. Potratila. Tak si svoje predstavy zhmotnila v handrách a kresbách. A doteraz v nej žijú,“ hovorí babka a kopne do mŕtvych predstáv. Všetko sa rozpadáva, mení na prach, prestáva šepkať a strašiť ma.

„Lea, poďte už z tej izby,“ počujem matkin tichý hlas.
Prvý krát v živote vyslovila nahlas moje meno. Lea. Konečne som živá. Konkrétna. Mám vlastnú podobu. Ja som ja, Lea!
A, možeš ma chytiť. No tak sa ma dotkni, chyť ma, chyť...