Z teba sa nevyzlečiem

Obrázek uživatele Katka Schmidtová

Zaborím tvár do žltých šiat. Látka je hladká, vonia kukuricou. Zatváram oči. Nedýcham. Potom rázne vypustím z pľúc všetok vzduch, lebo si myslím, že takto sa z teba vyzlečiem.
Z teba, Cigánka Aglaja, a tvojich prekliatych šiat. Už nie som ty.
Vydýchnem ešte raz a zmizne aj tvoj žltý dom. Raz a navždy, už nie som ty, už nie sme my! Naozaj to chvíľu funguje.
***
Neviem presne koľko som mal rokov, no bol som ešte krpec. Zvedavý až do zbláznenia. Pátral som po všetkom tajomnom, zakázané mi bolo výzvou. Ale v noci som si dával pozor, aby mi neskĺzla perina, lebo, „Holú pätu ti chytí studená kostnatá ruka a...“ Navyrábal som si toľko krásneho strachu, až som mu uveril. No fantázia krpca bola ešte silnejšia. Len nenadobudla konkrétnejšie tvary. Ani so zatvorenými očami som si nevedel vymodelovať tú, o ktorej všetci šepkali...
***
„Neopováž sa chodiť k žltému domu, „ vykrikoval otec. Dom, o ktorom hovoril, stál na konci nášho sídliska, ďaleko v kukuričnom poli. Bývala v ňom najkrajšia Cigánka na svete. Aglaja. Chodili tam takmer všetci chlapi.
Cha! Ja som nesmel, ale on chodil. Akoby som to nevedel. Veď, odkiaľ by voňal kukuricou? A prečo by matku nahováral, aby si kúpila žlté šaty?
Už nebolo treba čakať. Vyrástol som z krátkych nohavíc a mohol sa sám rozhodovať.
***
Bežím ako blázon. Najradšej by som sa vzniesol a letel. Len aby som už mohol nazrieť do izby v žltom dome.
Dlhé, hodvábne listy kukurice sa mi ovíjajú okolo krku, plieskajú ma po tvári, snažia sa zviazať mi nohy. Vzduch je horúci, žeravý, chvíľami sa až vlní. Žltý dom sa raz približuje, inokedy vzďaľuje. Potom sa rozplýva v zábleskoch prachu. Koketuje so mnou ako fatamorgána.
Cválam, smädný po hodvábe.
„Neopováž sa, neopováž...“ brzdí ma otcov hlas.
Predbehnem ho.
Stojím na špičkách s nosom prilepeným na okennom skle žltého domu. Aglaja má krok šelmy. Telo ako tmavý horský med. Sladký, ešte sladší, najsladší... Na spotené ramená sa jej lepia franforce žltých šiat. Skláňa sa nad starenou ležiacou v posteli. Prikladá jej na žeravé čelo mokré handry, čosi šomre a vyháňa z dusna izby tučné muchy. Muchy neodlietajú. Sadajú na takmer nahú, medovú Aglaju.
Bože daj, aby som bol tučnou muchou!
Zatmelo sa mi pred očami. Telom mi prúdi horúci med. Padám na tvrdý chodník. Za nohy ma zdrapili kostnaté ruky. Vlečú ma, až mi hlava poskakuje na stvrdnutom blate...
***
„Nech ten váš chalanisko nechodí k nám špehovať, lebo...“ počujem Aglajin hlas. Do mozgu sa mi zapichlo otcove rázne odmietanie a matkine hysterické výkriky. Na tvári opäť cítim hladkosť hodvábu, v nose ma šteklí kukurica.
Mením sa na tučnú muchu a prilepený na kukuričných šatách, odchádzam späť. Teraz už rovno do žltého domu.
V noci som sa prisal k horskému medu. Horúci, dráždivý, prúdil mi do tela a potom z neho vytekal. Konečne som sa stal chlapom. Na dlhé roky. S tebou, Aglaja.
***
Zmizla z môjho života tak, ako žltý dom a kukuričné pole, na ktorom dnes stojí nové sídlisko. Tmavý med zhorkol. Ostali len mamine žlté šaty, ktoré si kedysi kúpila kvôli otcovi. Chcem sa z nich stoj čo stoj vyzliecť. Zabudnúť, oslobodiť sa. Vyslovujem mnoho prosieb, kľajem, zadržiavam dych a potom prudko vydychujem...
Chvíľu to funguje. Naozaj som nahý.
No, z teba som sa nikdy nevyzliekol Aglaja. A ani nohy si nechránim perinou. Čo keď mi ich raz, predsa len, preteplí tmavý horský med...