Malý čierny

Obrázek uživatele Katka Schmidtová

Policajná správa bola strohá: „Dňa toho a toho privolal občan XY policajnú hliadku do obce X, kde v skorých ranných hodinách, v stodole pri svojom dome, našiel mŕtvolu muža. Muž bol obesený na hrade stropu. Privolaný lekár skonštatoval smrť udusením, bez zavinenia inou osobou. Pri mŕtvom, štyridsaťpäťročnom M.Č. sa našlo niekoľko listov na rozlúčku. Podľa údajov nálezcu mŕtvoly, muž bol rozvedený, niekoľko rokov nezamestnaný a vo veľkej miere požíval alkoholické nápoje. Často bol pod vplyvom alkoholu, voči svojmu okoliu agresívny.“

Tak. Malý čierny si hodil mašľu. A pokoj svätý, mohla by som si povedať. Ale, nie. Vydesilo ma to. V momente, keď sa to prevalilo a hovorilo o tom celé mestečko, začala som mať mykoty. Čo si ty špinavec napísal v tých listoch? Ja som ťa dohnala k tomu koncu? Čo sa preháňalo tou tvojou krepou kotrbou, keď si si uväzoval štránok?

„Už si to počula, že sa ten tvoj kamoš obesil,“ hodil len tak mimochodom môj muž do pľacu.

„Počula, no a čo? A vôbec, nebol to môj kamoš,“ nervózne som odvrkla. Musela som sa zdekovať, aby na mne nevidel zdesenie. Pospevovala som si v kuchyni a čosi som varila. Už vôbec neviem, a zrejme ani vtedy som nevedela, čo som miešala v hrnci. Pieseň, ktorú som kvílila, bola taká falošná a hrozná, ako som si sama sebe v tom momente pripadala.

Malý čierny. Ty špina hnusná! Toto si urobil naschvál.

Niekoľko dní som sa snažila nájsť priateľku, ktorá robila na polícii. Len tak, akoby nič, spýtala som sa jej na tie rozlúčkové listy. Vedela o nich. Zarazila sa, že sa na ne pýtam. „Preboha, načo to chceš vedieť, čo ty máš s tým spoločné? Odkiaľ si poznala Malého čierneho, veď to bola len taká nula, taký smrad...V tých listoch nebolo nič zvláštneho. Jeden písal tomu típkovi u ktorého býval, druhý synovi. Bolo v nich len to, kto mu je koľko dlžný, čo majú urobiť, za kým majú ísť, kde ho pochovať... A ešte, že to urobil pri plnom vedomí a nik ho k tomu neprinútil a podobné vtákoviny,“ povedala mi dotyčná od policajtov. Veľmi čudesne na mňa vypleštila oči a už chcela odísť, keď som ju pribrzdila otázkou: „A naozaj nespomenul žiadne mená?“ „Nie“, odvrkla a pobrala sa hore ulicou. „Do riti, do riti, do riti! Malý čierny, ty smrad poondiaty, mám z pekla šťastie, že si ma na tých zdrapoch nespomenul. No nikdy ti neodpustím , že si ma donútil k tomu, čo sa stalo,“ sipela som ticho a hľadala miesto, kde by som sa mohla ešte viac vyzúriť. Nenašla som nič.

Od toho dňa, ako ťa zasypala zem, si sa prevtelil do mnohých mužov. Stretávam ťa takmer denne. Každá počerná papuľa s úzkymi štrbinami očí, každý hadí úsmev pod štetinami fúzov sa mi vrýva do tela. Si všade. Vkrádaš sa mi do snov, pletieš do slnečných i daždivých dní. Prepadni sa, zmizni! Daj mi už konečne pokoj. Vypľúvam ťa z môjho vnútra. Zdochni už konečne naozaj! Lebo sa zbláznim. Začnem veriť, že slovo má strašnú silu, že kliatba sa naplní, že som bosorka, že som ťa zabila naozaj ja!

***

Som magnet. Priťahujem k sebe ožranov, bezdomovcov, feťákov, cigánov aj bláznov. Milujú ma.Vykrikujú na mňa po celom mestečku. „Si krásna! Máš pekný zadok, ľúbim ťa...“ „Aj ja teba, aj ja teba,“ odpovedám a s úsmevom anjela sa každého zľahka dotknem. No nikdy sa nezastavím. Len pohladím a idem ďalej. To stačí. Im. Aj mne. Prečo to robím? Neviem. Rovnako priťahujem i starých ľudí a malé deti. Tým stačí úsmev a priamy pohľad do očí. A sú moji. Nikdy však nikomu neubližujem. Až na teba, Malý čierny. Až na teba.

***

Sedíme s dcérou v reštaurácii. Dievčatko obeduje. Je tu smrad. Nevybrala som najlepší lokál. Ale tu sa dá fajčiť. Inde nie. „Mami, prečo nič neješ," pýta sa ma malá. Ja sa len usmievam a s chuťou upíjam biely strik. Mám rada strik. Chutí ako horský potok. Príjemne mi mrazí rozpálené vnútro. Tárame s malou, smejeme sa, uťahujeme si z niekoľkých ľudkov, čo sa tu obsmŕdajú v nádeji, že im niekto cvakne pivo.

A vtedy vošiel Malý čierny. Usadil sa ďaleko od nás. Nikdy pred tým som ho nevidela. „No do kelu! Tento mi dnes prischne. Bože môj, aký je odporný,“ hovorím si v duchu a viac sa môj pohľad k jeho stolu neobráti. Ďalej sa veselo bavíme s malou, no ja pocítim nervozitu. Nie! Nechcem si pokaziť dnešný deň! A predsa cítim, že to bude tak. Dievčatko doobeduje, ponúkam mu ešte nejakú lahôdku. Nechce. Chce ísť preč. Objednám si posledný strik, zapálim poslednú cigaretu. Vtom sa k nášmu stolu dočapce plochonohý čašník a prinesie mi ďalší pohár. „Čo je? Veď som si viac neobjednávala,“ zašomrem. Ale už viem. Je to pohár od muža, ktorý sa na mňa dnes nalepí. Zúrim. Z diaľky mi na zdravie pokynie Malý čierny. Zazubí sa riedkym úsmevom. Zo štrbín sa uhrančivo zaligocú čierne oči. Strasiem sa hnusom. Malý čierny sa usmieva. Ja nie. Tvárim sa neosobne. Ale už je neskoro. Prichádza k nášmu stolu. „Dovolíte, nehnevajte sa, môžem si prisadnúť... Nebudem otravovať. Ak chcete, ihneď odídem,“ počujem pripitý farizejský hlas. Dobre, nech sa na chvíľu posadí. Nedbám. Dcére klesne gamba. S hnusom sa odvráti. Posielam ju von, do blízkeho parčíku. Odíde, no pozrie na mňa takým vyčítavým pohľadom, že by som si dala facku. Dnes viem, že by som si ju zaslúžila. A nie jednu.

***

„Viete, veľmi sa mi páčilo, ako ste sa s dievčatkom zabávali. Pripomenulo mi to vlastnú rodinu, moje deti, ženu... Keď sme boli ešte všetci spolu. Tiež sme chodievali spolu na obedy, na výlety. Až kým som neprišiel o prácu a žena sa so mnou nerozviedla...“ šušle popod hrozitánsky veľký a škaredý nos. Isto ho mal zlomený najmenej tri razy. Je mi jasné, že neboxoval za profíkov, ale len tak, pred krčmou. Mlčím. Nechám ho, nech sa vykecia. No moje mlčanie ho neodrádza. Berie si z mojich cigariet, akoby sme boli starí známi a tára, že ma pozná už roky. Že pozná môjho muža, že je to dobrý a slušný človek, že je to inteligent a že a že a že... Bože, kto to má počúvať? Skočím mu teda do lichôtok. „Dobre, ste celkom zaujímavý človek, vidím, že máte neľahký život. To by sa mi hodilo do reportáže. Práve mám rozpracovanú tému Ako vplýva nezamestnanosť na rodinu.“ Týmto som ho ohúrila. Preglgol naprázdno a vyvalil na mňa tie svoje cigánske oči. „Vy ste novinárka?“ Sláva, uhádol na prvý krát. Inteligent. A ja, krava, som sa priznala, že hej. No, úúúžasnééé! Ešte nikdy sa nerozprával s novinárkou, ešte nikdy nesedel pri stole s takou vzácnou osobou, ešte nikdy nemal tú česť zaplatiť novinárke strik... Bol taký vyvalený, ako rebrík pri čerešni. A ja bez chuti, ako päťkrát prihriata knedľa. „Pomôžte mi, napíšte o mne,“ fňukal, čkal, kýchal a koktal. Už bol naliaty ako puk. Dobre teda. A v tom momente som si vyrobila najväčší trapas v živote. Lenže, ešte som o tom nevedela. Dala som mu telefónne číslo do redakcie, zdvihla som sa a odišla.

„Ideš robiť dobrý skutok?“ opýtala sa ma dcéra, keď som ju mlčky ťahala domov. „Zrejme to tak bude,“ odvrkla som. V ten deň sme si už s dieťaťom nepovedali takmer nič. Nechcelo sa nám žartovať. Bol to taký čudný koniec víkendu.

***

Na Malého čierneho som úplne zabudla. V týždni bolo v redakcii rušno, nasledujúci víkend bol plný akcií. Po počernom chlapíkovi ostal len čudný smrad. No nie dlho. Raz popoludní zazvonil telefón. „Sľúbila si mi pomoc, môžem prísť?“ Stŕpla som. ten hlas bol čierny. Malý čierny. No do frasa! Už je to tu. „Dobre, ale len krátko, nemám veľa času," odbila som ho stroho. Prišiel. Vlastne, dotackal sa. V špinavej ruke fľaša akéhosi čuča, čierne mastné vlasy v očiach a pod nimi nosisko. Ešte väčší a rozpľasnutejší, ako som si pamätala. Posadil sa bez ponúknutia a začal sypať. „Vieš, moja žena bola suka. Taká, čo mi len žrala nervy a večne pýtala peniaze. Dal som jej všetko na svete. Kým bolo z čoho rozdávať. Potom sa na mňa vybodla. Rozviedli sme sa. Trpím ako kôň. Decká vídam len zriedka, ale bohutiprisahám, milujem ich. A ešte aj ju. Hoci, sučisko špinavé, skurvila sa a potom z toho aj zblbla. Zo tri mesiace ležala v pakárni,“ plieskal smradľavým jazykom, tykajúc mi, akoby sme boli kamoši od štvrtej ľudovej. „Ver mi, ja som veľmi jemný chlap. Nikdy som ju neudrel, aj keď som si vyžral, to akože je Boh nado mnou, prisahám...“ táral dve na tri a ja som začala mať tak trochu strach. „Dobre, dobre, napíšeme čosi. Teda... nezamestnanosť na vás tak negatívne vplývala, že ste v stresoch siahli po poháriku a,“ píšem, čo by asi mohlo byť podľa tých kecov približnou pravdou. „Čože? Ja že som ožran?! No, to teda nie. Ja som slušný človek, nechľascem, práce sa nebojím, len ma nikde nechcú vziať, “ zadúša sa trpkou , podľa neho, pravdou. No jasné, zase jeden zavrhnutý, postavený nad priepasť, šikovný, ktorému prácu priam vytrhli z rúk. Opustený ako sirota. Sám, sám, sám. Bojovník za pravdu. Nepochopený... Poondiaty klamár! „No, dajme si,“ nalial toho lepkavého do šálok a nečakajúc na súhlas, vyzunkol svoj drink. Odpila som si čuča v nádeji, že ak poslúchnem, nevrazí mi jednu medzi oči. Nevrazil. Len hľadal dvere. A potom záchod. A potom sa potácal po dlhej chodbe hundrúc: „To je žena, to je redaktorka! Táto mi pomôže, bóóóžinku a ešte by stála za hriech.“ Dojalo ma to ukrutánsky. Takého vyznania sa mi nedostalo už dobrých dvestopäťdesiat rokov. Ach, džentlmen ako víno! Z vedľajších kancelárií sa vystrkovali zvedavé štice. Trapas. Poslala som Malého čierneho do pekla, s tým, že to dorobíme nabudúce. Kedy? Čo ja viem?! Mám veľa služobiek, vykrúcala som sa. Odišiel s nádejou v očiskách a fúziskami zlepenými od čuča. Šťastný, prešťastný.

***

Odvtedy som dvere redakcie zamykala, alebo len sporadicky dvíhala telefón. Ako sa ho zbaviť? Nuž, sprostá som a sprostá zomriem. Ja, matka Tereza. Šľapla som do dobrého bahna. Malý čierny sa ma chytil, ako decka somársky kašeľ. Darmo som sa tvárila ako mŕtvy chrobák, našiel ma všade. Tak som si povedala, dosť! Dokončím to, napíšem niečo slzotvorné, nech má Malý čierny dušu na mieste. Mal. Dlhé týždne lietal po mestečku a v špinavých paprčiach nosil zdrap novín. Stal sa mediálnou hviezdou! Článoček bol krátky, ale vyvolal náležitú odozvu. „Odkiaľ ty poznáš Malého čierneho? Čo s ním máš? To si pekne pohnojila, veď on a jeho žena spolu nasávali a mlátili sa v jednom kuse. Všetko prepili, aj materi strechu nad hlavou... Teraz si z neho vyrobila hrdinu a ona je tou zlou,“ škriekala na mňa uprostred ulice strihačka vlasov Boriša. „Panebože, nič s ním nemám, veď ho takmer nepoznám, je jedným z mnohých, ktorí prišli o robotu," splietala som sprostosti, len aby som sa dotieravej klebetnice striasla. Boriša je Boriša, nik ju nezastaví. Plieskala jazyčiskom dovtedy, kým som si doma nevypočula strohé konštatovanie „Do pekla, to som nečakal, že z takého vola vyrobíš národného hrdinu,“ povedal mi muž a dosť dlho veľavravne mlčal. Hanbila som sa ako pes. Len sa mi ukáž na oči, ty malý čierny smrad! Neukázal sa. Akoby sa nad ním zavrela mútna hladina. Fajn. Dobre. Zabudne sa na to. Istú dobu však budem musieť chodiť asi po kanáloch.

***

Život ako báseň. Pohoda. Aj ja sa ocitám v kancelárii úradu práce. Spĺňam všetky podmienky na to, aby som poberala tú najvyššiu možnú podporu v nezamestnanosti. A to celých božských deväť mesiacov. Nevadí, ja sa nestratím. Oddýchnem si a čosi sa už nájde. Jasné! Akoby všade len na mňa čakali. Voľných miest je tu ako v hlavnom meste. Najmä novinárskych. Chodím si teda pravidelne po štempeľ do úradu, kde si ma nik nevšíma, rovnako ako všetkých, ktorí stoja v rade predo mnou a za mnou. Veď nie sme nič. Len registrované nuly! Hluchonemé, s ktorými sa nedebatuje ani posunkovou rečou. Načo? A vlastne, o čom? Chodím po mestečku a vychutnávam si prázdniny. Mám dlhodobo dobrý pocit. Hlavne preto, že nestretávam Malého čierneho. Zmizol. V ústach mám sladkú chuť malín. Nerobím nič, len sa teším. Teším sa, usmievam. Vymýšľame si s dcérou tie najneuveriteľnejšie bláznovstvá. Nevadí, že nieto peňazí. Ľúbime sa a ten slastný pocit vnímame každučkým pórom svojich rozbláznených tiel.

***

Ticho preťalo zazvonenie telefónu. Žalúdkom mi prešla ostrá bolesť. Malý čierny. To určite volá on.

„Prosím,“ hlesnem do slúchadla.

„Ahoj, to som ja. Príď hneď teraz dole do baru. Neberiem výhovorky, už aj sa syp," vrieskal opitý mužský hlas. Malý čierny! Vynoril sa.

„Neexistuje, neprídem! Do krčiem už dávno nechodím a okrem toho, o čom by sme debatovali?!“

„Mám pre teba bohovský tip. Zarobíš hneď teraz päťtisíc. Rovno na ruku. V momente,“ brblal a potom už nie pre mňa, ale kdesi za seba začal vrieskať: „Objednávam si kyticu červených ruží pre dámu. Prineste ich odkiaľ chcete! Pre mňa za mňa aj z Bratislavy.“

Panebože, ten robí cirkus. Mám sto chutí, no ani jednu stretnúť sa s ním. Tuším problémy.

„Mami, nechoď preč, nechcem byť sama doma,“ vzlyká dcéra, tušiac, že čosi nie je v poriadku. „Neboj sa, prídem o polhodinku,“ chlácholím ju a odchádzam.

Na terase reštaurácie, ktorú si Malý čierny zmýlil s barom, sedíme len dvaja. Malý čierny a ja. Ten exot je taký nacicaný, že nevníma čo bľaboce.

„Hej, doneste pre madam veľký strik a ako som už vravel, kyticu červených ruží! Že neposkytujete takéto služby! Čo ste to za podnik! Ja som váš zákazník, váš pán a vy mi musíte vyhovieť, hej, kde je šéf tejto krčmy?“ Mladá čašníčka vzala roha a poslala na pľac kolegu. Ten trpezlivo vypočul nezmyselné žiadosti klienta a dovolil si zopakovať, že tento podnik nie je kvetinárstvo. Nepochodil. Malý čierny mu zamával pred očami päťtisíckou a zvrieskol: „Zoberte si taxík a doneste kvety z iného mesta. Alebo chcete päťdesiattisíc? Mám, som bohatý a vážený človek. Mňa si budete ešte pamätať!“

„Preboha čuš, nerob bordel! Neprišla som sem, aby si mi vyrábal trapasy. Ak nezavrieš ústa, v momente odchádzam," hovorím rýchlo a obzerám sa kto by ma tu mohol vidieť. Nikoho známeho tu niet. Malý čierny sa začal triasť a búchal sa temenom o drevené zábradlie terasy.

„Prestaň vystrájať a povedz čo vlastne chceš. Ale hneď! A to víno si nechaj, ja nebudem s tebou piť,“ durím ho.

„Napíšeš o mne veľký článok. Dáme to aj s fotkami do všetkých novín a časopisov! Napíšeš, ako ma ojebali na úradoch, ako ma obrali o dedičstvo, o prachy... Tu máš hneď teraz päť litrov a dohodneme si termín. Ale musí to byť rýchlo, v sobotu odchádzam do Švajčiarska!“

„Tebe teda prudko šibe! Čo také sa už dá o tebe napísať? Prestaň sa tu hrať na machra, netrieskaj si lebku o zábradlie! Si trápny, odchádzam," vyštekla som prudko a vymrštila sa z plastovej stoličky.

„Tak pŕŕ, dievčatko, nikde nepôjdeš. Dnes rozkazujem ja! Hej, kamoš, dones mi najdrahší koňak a kvalitné cigáro. Ale fajnové, nie nejaký smrad... Bóóže, aká mi je strašná zima. Vieš čo? Ešte ti musím povedať, že v piatok máme stretnutie zo školy a ja chcem, aby si mi robila spoločníčku. Ty by si sa na to príma hodila, vieš sa oháknuť a si celkom k svetu,“ kričal. Počula to dvojica sediaca pri vedľajšom stole. Pozerali na nás s údivom a pohŕdaním v očiach. Malý čierny sa tak rozšantil, že sa po chvíli zdvihli a odišli.

Už som sa nemohla na tú ruinu pozerať. Naozaj sa mi dvíhal žalúdok. Prečo tu ešte trčím?!

„Na, to je preddavok,“ zakrákal opitým hlasom. Predo mnou sa zahojdala v letnom vánku špinavá pokrčená bankovka. Päťtisícka. Hnusila sa mi.

„No, čo je? Hádam chceš viac? No povedz, dnes som pri prachoch a ty ich potrebuješ ako soľ. Viem, stratila si džob, mne nič neujde. Neboj sa, ostane to medzi nami ani tvoj starý sa o tom nedozvie, na to môžeš vziať jed. Som mlčiaci hrob,“ judášsky sa zachichotal, hádzal udičky a pritisol bankovku ku mne.

„Choď do riti! Nechcem tvoje smradľavé groše, zožer si ich, prechľastaj, premárni s kurvami, ale mňa z toho vynechaj,“ zasyčala som pomedzi zuby.

Malý čierny vyvrátil oči k nebu. Po chvíli si opäť začal trieskať hlavu o zábradlie. Zdalo sa mi, že vôbec nevníma. Bol v takom čudesnom tranze, že mi ho takmer bolo ľúto. Ale... Moje druhé ja, to zlo, čo v každom tlie a čaká na iskru, aby vzbĺklo, nečakalo dlho. Siahla som po bankovke. Kto ma vidí? Terasa je prázdna, čašníci sedia v bare. Už sa im nechce tváriť úslužne a trpezlivo znášať vrtochy šialeného opilca. Mohli na neho zavolať polišov, ale načo? Čo ak ešte pustí nejaké to perie? Bankovka vkĺzla do vrecka mojich nohavíc. Možno je Malý čierny taký napitý, že si na tento deň ani nespomenie. Možno do rána zomrie od toľkého chľastu. A nakoniec, veď mi nič nedal, nevideli sme sa, nikdy som s ním na terase nebola... Takéto myšlienky mi lietali pobalamutenou hlavou. Zmizla som ako smrad. A naozaj som si sama sebe smrdela.

***

Tú prekliatu bankovku som nosila pri sebe dobrý týždeň s predsavzatím, že keď sa s tebou Malý čierny stretnem, hodím ti ju do tej hnusnej pokrivenej papule. No, nebolo ťa. A peniaze boli veľkým pokušením. Minula som ich. A čo? Veď si mi ich dal. Nepožičal, ale dal... Hľadala som v duchu ospravedlnenie za vlastné svinstvo. Fuj!

Moja naivita siahala až k nebu. Ak som sa nádejala, že Malý čierny stratil pamäť, tak som sa sekla.

„Ahoj, mohla by si mi vrátiť tie prachy,“ ozvalo sa mi spoza chrbta. Do čerta! Malý čierny. Mozog mi začal pracovať na plný výkon. Priznať, odškriepiť, čo teraz? No nič. Guča v krku mi nedovolila vysmiať sa mu a odohnať ho.

„Vydrž, budúci týždeň bude mať muž výplatu a ja podporu, vrátim ti,“ kajúcne šemotím a odchádzam.

„Daj mi aspoň dve stovky, nemám čo jesť,“ vyštekol. Naozaj bol vychudnutý. Nereagujem. Rýchlym krokom idem k domu, no on za mnou. Ako moje svedomie. Plazí sa ako démon, smrdí ako kanálový kráľ... Stará pani zo susedstva zíra na mňa a môjho spoločníka. Pridám do kroku, môj plazivec tiež. Bežím po schodoch až na štvrté, on za mnou. Suseda mlčky, no so zjavnou nevôľou pozerá, ako ten had zhadzuje kvetináče s muškátmi. Trapas. Pribuchnem dvere a zamknem. Malý čierny chvíľu zvoní, potom trieska na dvere. Nič. Odchádza. Pozerám cez priezor na dverách. Vydýchnem s úľavou. Je preč. Ale dokedy?

***

Od toho dňa nemám pokoja. Chodím a horúčkovito rozmýšľam. Odkiaľ vziať toľké prachy, aby si to doma nik nevšimol? Do riti, do riti, do riti! Až vtedy som pochopila, čo je to byť švorc. A vôbec mi to nebolo treba. Ja som ale krava. Fakt. Sprostá, stará krava!

Nespávam, nejem, hlavu mám kdesi v inej galaxii. Ulicami sa plazí Malý čierny a vykrikuje na mňa: „Hej, redaktorka, kedy mi vrátiš tie tisíce?“ Bože môj, ak si, prosím ťa, zbav ma toho hada. Urob zázrak.

No zázrak sa nekonal.

„Čo to počúvam, ty si tomu chlapíkovi dlžná nejaké peniaze? Nemám chuť počúvať reči po krčmách a vôbec mi nelahodí, keď ma tľapká špinavou paprčou po pleciach,“ vrýva sa mi do uší mužov nečakane ostrý tón hlasu.

„Čo ti šibe? Ja a dlžná? Na čo by mi boli prosím ťa prachy od takého ožrana? Hádam neveríš, že nejaké vôbec má,“ hovorím s dávkou odvahy a posmechu v hlase. Muž sa upokojil, zhltol klamstvo ako ryba červíka, nezachytiac sa za háčik. Som sviňa, hovorím si v duchu a ako vždy, keď mám mykoty, začnem hrkotať riadom a spievať. Neviem, ako trpel Kristus na kríži, ale ak pociťoval to čo ja, muselo to byť strašné.

„Hej, redaktorka, aj mne kúp kus šunky ako svojmu starému,“ vykríkne na mňa v obchode. Všetci pozerajú. Pracem sa von. S kamennou tvárou, bez obzretia, bez slova. Mňa sa to netýka. Mňa nik neoslovil. A už vôbec nie nejaký ožran... Bežím domov. Skôr, ako vojdem do vchodu, počujem opitý hlas Malého čierneho a neobvykle rázny hlas môjho muža: „Neviem, čo máte medzi sebou, mňa sa to netýka, vyriešte si to sami!“

„Už mi to lezie na nervy, ak máš nejaké dlžoby, vybav si to čím skôr a nevoď mi do bytu takúto svoloč,“ ostro mi šplechol do tváre muž a tresol dverami. Odišiel. Naštvaný ako šakal. Tak dosť! Dosť, dosť. Musím zohnať tie prekliate peniaze, lebo prídem o rozum. Ale, ako si ten smrad dovoľuje vykrikovať po mne na ulici, liezť do nášho bytu a otravovať mi muža. Spomínam si, pred časom mi naznačil, že keď sa čím skôr nevyrovnáme, nebude sa to môjmu mužovi páčiť. Vtedy som ešte naivne verila, že by nebol schopný takej podlosti. Ale, čo som vlastne čakala? Veď Malý čierny je stelesnením diabla.

***

Zohnala som peniaze. Mala som ich v hrsti. Pálili. Smrdeli. Lepili mi dlaň. Skryla som ich s predsavzatím, že ich vrátim hneď, ako sa mi za chrbtom objaví ten diabol. Dostane ich aj s patričným poďakovaním. Ako som sa mýlila. Nie ja, ale on sa na mňa vyrútil hneď pri prvom stretnutí.

„Ty zmija, klamárka, ako si sa opovážila klamať muža že si mi nie dlžná?! Nehanbíš sa, taká dáma, mňa, nezamestnaného okrádať, vodiť za nos. Vidíš, že nemám čo na seba, som hladný, že nemám čo poslať deťom, lebo ty si peniaze rozhajdákala,“ vrieskal rovno v strede mestečka. Pľul na mňa, besnel, fialovel...

„Tak počúvaj, ty had! Nikdy som ťa o nič neprosila. Sám si sa natisol. Mohla som sa spraviť sprostou a nič ti nevrátiť. Nikdy sme sa nevideli, nepoznám ťa. Nemáš nijakých svedkov, ktorí nás v ten deň na terase videli! Ja ti však tie prekliate peniaze vrátim. No želám ti, aby ti priniesli toľko utrpenia, žiaľu a horkosti ako mne. Aby si nemohol spávať, aby si nevedel čí si, aby si šalel hrôzou a naháňal sa ako pes za vlastným chvostom. Lebo si pes! Prašivý, zdochýnajúci bastard, zadrhni sa svojimi tisíckami,“ vrieskala som celá sa trasúc. Už mi bolo jedno, či nás niekto vidí, počuje, sleduje... Zlosť sa zo mňa liala. Vyšplechovala čiernemu do opitého ksichtu, rozlievala sa po chodníku a vtekala do mestských kanálov. Malý čierny sa neuveriteľne scvrkol. Stál tam ako obarený a zmohol sa len na chabé: „Áno, viem, nehnevaj sa, tak som to nemyslel...“

„Zdochni, preklínam ťa,“ zvrieskla som. A vsotiac mu do dlane bankovku, zvrtla som sa a odišla.

O štyri dni si Malý čierny hodil mašľu.

(Poviedka bola ocenená v súťažiach Tak píšem ja 2006 a Literárny Zvolen 2006, na ktorých získala 1. miesto).