Upírčatá

Obrázek uživatele Julianna Gešková

Pokojná hladina sa hojdala a nastavujúc slnku jagala ako veľké čarovné zrkadlo. Pehulienka sa pomaly udomácňovala nad splavom. Starší jej radili, čo robiť s rukami, čo s nohami. Výuka patrila k zákonom rieky rovnako ako pomoc. Skúšala, vytrvalo plávala krížom - krážom. Voda v tej páľave príjemne chladila i hladila.

- Som ryba, moje plutvy ma začínajú poslúchať,- hovorila si veselo pre seba, hoci jej štýl zatiaľ pripomínal skôr psíka. Po tréningu upriamila pozornosť na opaľujúce sa slečny a mládencov na splave. Musí tam byť príjemne ako si vylihujú. Za pokus by to stálo. Nápady zvyčajne uskutočňovala hneď. Vyliezla na múr splavu a zostúpila na šikmý spád, cez ktorý v lete iba kde-tu pretekala voda. Mokré miesta pokrýval tmavozelený klzký mach.

Tá plocha nie je strmá, veď po nej normálne chodia. Vyhliadla si miesto na sedenie a opatrne, potláčajúc strach, kráčala. Len ten žabí sliz, aký je protivný. Nevadí, dá si pozor. Krok-sun-krok po šikmine, fuj sliz. A šmyk a bác. Kĺzala sa preľakaná pomaly dole na okraj plochy, už jej viseli nohy, nebolo, o čo sa zachytiť a - neodvratný pád. Pád do víriacej sa spenenej hlbočiny pod splavom. Ponárala sa a vynárala.

- Chalani, poďte rýchlo, decko spadlo pod splav!

- Nie decko, ale tvoja sestra, - dokladali.

V momente skáče Smelík za ňou, ponára sa, zaloví a chytá ju za hrubý vrkoč. Reťaz mládencov mu podáva ruky a vyťahuje aj s hlúpätkom na plytčinu. Prská, kašle a zo všetkých tvárových otvorov jej vyteká voda.

- Ty trdlo, hovoril som ti, že nelez na splav.

Díva sa na ňu zlostne i súcitne.

- Bŕŕ, fuj, - prejavuje zrazu odpor. Máš po sebe pijavice.

Pozrela si na hruď a vydesená chcela ich zotrieť rukou, zhodiť, ale hadiace a krútiace upírčatá sa bránili. Nemali záujem opustiť kvalitnú korisť so sladučkou krvou. Veď ako často sa im vyskytne takáto šanca? Začala kričať, vrieskať hrôzou.

- Pomôž mi, daj ich zo mňa dole, veď ma zožerú.

Vídala ich v lekárni vo veľkej fľaške na okrúhlom stolíku, keď kupovala mame aspirín. Aj tam sa jej javili odporné a hnusné, ako sa vznášali, alebo prisaté k fľaši zízali na ňu. Predstavila si, ako ich ľuďom prikladajú na rany alebo na žiy a naskakovala jej husia koža. Ale teraz sú na nej! Nepríčetne zdesená skučala, skackala, prosila.

- Nemec sa, hlupaňa, kto ťa tam posielal?!

Aj bratovi sa protivili, vyzerali ako malé čierne háďatá so širokou vysávacou papuľou.

- Chyť ich pri koži, aby sa im hlavy neodtrhli,- poučoval i pomáhal starší mládenec.

Červené ranky po zacicaní krvácali. Trpiteľsky stála, vďačná za záchranu.

- Drobček, už nechoď na splav, to nie je miesto pre malé deti.

- Už tam nikdy nepôjdem, - sľubovala veľmi úprimne. Obišli hať a vrátili sa hore k rieke. Deti sa zbehli „na diváky“. S rešpektom sa dívali na jej červené fľaky a pýtali sa:

-Bolí ťa to?

-Nie, - odvetila vzdorovito.

Sadla si a hľadela do trávy. V ten deň už nemala chuť ani plávať.