Literární Vysočina 2006

Obrázek uživatele Peter Šrank

Tretí júlový víkend sa za riekou Moravou v Chotěboři konal festival Literární Vysočina 2006. Neplánoval som ísť, lebo som v poslednom čase trochu "prečechovaný". Ale potom ma začali nalamovať Martinčania. Ešte viac ma začal nalamovať program, ktorý som si na internete podrobne preštudoval. Obsahoval veľa zaujímavých podujatí. Potom ma začali odlamovať organizačné podmienky, na ktoré som tam kdesi narazil a v ktorých sa okrem iného požadovalo neotravovať okolie telesnými pachmi. Tak som zvažoval pre a proti, mávol nad tým rukou a povedal si: "No dobre, tak si tam teda tie nohy večer umyjem!"

Keďže je to diaľka, s radosťou som využil ponuku Jana Cígera na odvoz a spoločnú cestu. A spolu so mnou aj Paľo Garan z Dobšinej a Lucia Pavlíková z Rožňavy, obaja členovia klubu v Spišskej Novej Vsi. Odchod bol naplánovaný na sobotné dopoludnie, ale trochu sme sa zdržali, lebo bolo potrebné vytlačiť najnovšie číslo martinského spamagazínu Mädokýš. Trvalo to dosť dlho, ale aspoň som si uvedomil silu prieniku výpočtovej techniky medzi pospolitý slovenský ľud. Matej Thomka časopis vytvoril v Prahe, z Chotěboře ho poslal mailom Janovi Cígerovi do Martina, ten ho v Martine vytlačil a autom doviezol do Chotěboře, kde ho rozdával. Úžasné, aké jednoduché je dnes veci komplikovať.

Tak sme sa zdržali hneď na začiatku. Za hranicami sme si chceli spolu s Garanom vychutnať slávnostnú chvíľu, lebo vo veku 27 rokov opustil rodný Lila bar v Dobšinej a vybral sa prvýkrát za hranice, a to až do Česka. Prvé pivo, ktoré si tam objednal, malo mať pre neho špeciálnu, ba priam mystickú chuť. Bohužiaľ bolo zakalené a čosi v ňom plávalo (potom sme ho nazývali pivo s haluškami), doma by ho bol hneď vylial do kvetináča. Tu nie, pre istotu sa spýtal čašníčky, či to nie je nejaký špeciálny druh. Tá nad tým mávla rukou a povedala mu: "To zvládnete, nie?" Zvládol, lebo sa mu páčila. Potom nasledovala nekonečná cesta po českých luhoch a krkahájoch v neskutočnom teple. Nepomohlo ani ovievanie stieračmi, ktoré pán šofér občas pustil, hlavne keď sa dostal do extázy pri počúvaní hudby z mobilného telefónu. Autorádio mu ukradli. A tak náš príchod v sobotu večer bol už takmer po funuse. Stretli sme sa tam s Matejom a doplnili stav na päť, stretli sa s organizátormi Petrom Musílkom a Zorou Šimúnkovou, stretli sa s ostatnými starými i novými známymi. Z programu sme stihli akurát záver vyhodnotenia sprievodnej literárnej súťaže a koncert folkovej skupiny Pilgrim Pimple.

Následné večerné posedenie už beriem ako mimoprogramovú záležitosť. Tam sme sa trochu čudovali, prečo sa ešte niektorí podnikatelia dobrovoľne hlásia k socialistickým koreňom. Prišlo im tam štyridsať ľudí, oni povedali, že už nevaria a zakrátko nás vyprevadili proti mladej noci stravne i nápojovo neukojených. Ja sa v takej chvíli zvyknem pýtať: "Vy nechcete moje peniaze?". Lucia, okrem poetky aj podnikateľka v reštauračnej oblasti povedala, že ona by pri takejto príležitosti svojho kuchára za (už si nepamätám, za čo) z postele vytiahla a obslúžila by to hoc aj sama. Tomu sa hovorí podnikateľka bez socialistických koreňov.

Noc sme prežili rôzne. Mladá krv z našej pätice zapadla do nočného baru, zodpovednejšia časť išla spať.

Nedeľné dopoludnie patrilo hlavne predstaveniu klubov. Vystriedali sa postupne tri. Jičínsky, Bohumínsky a slovenský, ktorý pod hlavičkou martinského Mädokýša ukázal širokospektrálnosť nášho kolektívu. Jano ponúkol druhú medzinárodnú premiéru doma už mnohokrát derniérovanej poviedky "Nasrdená nedeľa", ktorá ešte stále zaberá, aj keď v tomto regióne nebola schopná vyvinúť až takú silu F ako doma. Táto sila dokázala zdvihnúť ruky k potlesku, dokázala roztiahnuť ústa do úsmevu, dokázala pohnúť bránicami, ale nedokázala otvoriť ani jednu peňaženku. Po ňom som išiel ja a dal som z každého rožku trošku. Ako obyčajne zaberali hlavne ľahké žánre - humorná poviedočka, detská pesnička a zrnká sprostosti. Po mne to Matej trochu skľudnil, pripravil pôdu krehkým Luciiným básňam a posledný Paľo Garan všetko uzavrel vizuálnou aj akustickou bodkou. Kovbojský imidž, hlbokým hlasom zarecitované sonety a pohľad upretý kamsi na fiktívneho diváka zaveseného tesne pod stropom niekde v strede miestnosti - to mi naznačilo, čím asi v nočnom bare zapôsobil na osadenstvo, keď si vyslúžil zdarma pivo a dvakrát whisky.

Oficiálny program sa skončil symbolickým rozoberaním festivalového transparentu. Dovidenia o rok. My sme si ešte spolu s organizátorom Petrom Musílkom urobili krátky výlet do prírody a skončili u neho na záhrade, kde sa ešte "dojížděli" zvyšky za účasti najvytrvalejších účastníkov.
Cesta domov už bola pokojnejšia, chladnejšia a hlavne neskorá, a tak nás ešte pred rozpŕchnutím musela na noc prichýliť Jankova literárna chalúpka v Kláštore pod Znievom. A teraz to už môžem prezradiť. Cha. Aj tak som si tie nohy neumyl.

Viac fotiek je na stránkach Mädokýša

Komentáře

S nohami

Zdravím nášho čestného priateľa.
Neverím, že si Peťo nohy neumyl, lebo skúšal nový spacák...
Inak bolo skvele. A keby tam nebol Peťo, chýbal by tam...
Stali sme sa legendou...

Tak tak, Mathej dobre si to

Tak tak, Mathej dobre si to myšlienkovo vystihol. juj peťo, už som sa tešil na reportáž. Splnilo sa. Vďaka...

tak tak

veru chlapci, bolo príma :)

zavidim

Ahoj priatelia , závidím Vám vašu stretávku . Som z klubu začínajúcich autorov v Poprade . Lucka je moja priatelka a chodi medzi nás aj s Paľom. Dala mi tento kontakt na článok . Mám už paťdesiatku , ale zbierku sa mi nepodarilo vydať , aj keď mám za sebou dosť oceneí. Len pokračujte vo Vašich stretávkach bude to fajn . Zdravím Lucku aj Paľa , vlastne všetkých čo sa písaním zaoberáte Vaša priateľka Marta