Ako sa (ne) stať...

Obrázek uživatele Denisa Boriková

Kým čítal, skoro som nedýchala. Po chvíli sa vystrel na svojom koženom kancelárskom kresle, prsty oboch rúk zopäl do striešky a zamyslene na mňa pozeral. Ktovie, na čo vtedy myslel. Mimovoľne som sa pozrela do výstrihu svojej trochu vyzývavej blúzky. Ani neviem, načo som si ju vôbec obliekala. A tá károvaná minisukňa! Cítila som sa neuveriteľne trápne. Na čelo mi vystúpili kropaje studeného potu a srdce mi bilo ako opreteky. Konečne prerušil ticho:

„Slečna Greenová, myslím, že mám pre vás veľmi zaujímavú ponuku.“

„Ako prosím?“ opýtala som sa prekvapene, neskrývajúc nadšenie. „Jemu sa ten príbeh páči!“ výskala som v duchu. Tréma, ktorá ma celú tú dobu sužovala, opadla hneď, ako pán Herman vyslovil to magické slovko - „ponuka“. Moja ozajstná ponuka od vydavateľa po takmer troch neúspešných rokoch. A to nie hocijaká. Až mi po chrbte prešli zimomriavky, keď som sa pozrela na šek, na ktorý pán Herman atramentovým perom napísal niekoľko zaujímavých číslic, svoj vlastnoručný podpis a podal mi ho: „75 000!“ Zalapala som po dychu. Práve takáto suma mi pomôže postaviť sa na nohy. Pán Herman mi akoby čítal myšlienky, lebo sa po chvíli znovu ozval:

„Dúfam, že ste spokojná, slečna Greenová. Viem, že zo štátnej podpory sa dnes žije veľmi ťažko a zvlášť, keď nemáte skúsenosti,“ povedal s úsmevom. Bol to však akýsi silený úsmev a bolo z neho cítiť škodoradosť. Mne to však už vtedy bolo fuk. Pán Herman mi podal pero a ja som podpísala zmluvu, ktorá ležala predo mnou, pripravená na podpis. Zrejme som si ju mala prečítať, kým som ju podpísala. No v tej chvíli mi bol jej obsah ukradnutý, nech už bol akýkoľvek.

„Ešte mám pre vás jedno prekvapenie,“ povedal pán Herman. Prikývla som.

„Mohli by sme sa dohodnúť, teda ak chcete, ale vy určite chcete, že za každý predaný výtlačok vašej knihy dostanete povedzme 10 % z predajnej ceny, súhlasíte? Ak áno, tak to podpíšte ešte tu a tu a pre istotu aj tu.“

„Pravdaže, že súhlasím, pán Herman, ste veľmi šľachetný človek.“ povedala som nadšene a nerozvážene podpísala všetko, čo mi pán Herman strčil pod nos.

***

Keď spätne uvažujem, zrejme som si tie dokumenty mala pred podpisovaním poriadne prečítať. Keby som tak bola urobila, všimla by som si, že zozadu na zmluve boli také drobučké písmenká, ktorými som sa zaväzovala k tomu, že prenechám autorské práva inej osobe. Laicky povedané: Vzdám sa svojej knihy za sumu 750 korún. Prečo 750, keď pôvodne ich bolo 75 000? Nuž, lebo som hlúpa. Nedošlo mi, že suma na šeku bola napísaná atramentovým perom, aby sa mohla po podpísaní zmluvy kedykoľvek prepísať. Musela som v Hermanovej kancelárii vyzerať naozaj hlúpo. Ako som sa vyobliekala a snažila sa zapôsobiť. A jeho nezaujímalo iné, len ako ma ošklbať. Podarilo sa mu to a ja som nič netušila až do chvíle, kým nevyšla moja kniha s iným názvom a autorom, kým som si neprišla po sľúbené peniaze, kým som nevidela zmluvu a dodatok písaný drobučkými písmenkami. Opäť som niečo kvalitne zvrzala. Moja sláva sa skončila ešte skôr, než sa stihla začať. Nič mi z nej nezostalo. Nič, len 750 korún. Aj to je niečo, myslím si. No to ma z biedy nevytrhne. Je večer, sedím na lavičke v tmavom parčíku blízko cesty, kde sa večer čo večer prechádzajú šľapky. „Tie sa ale majú,“ pomyslela som si. Nepotrebujú slávu, písať knihy, a pritom zarábajú ťažké prachy. Mozog mi obmýval alkohol a zúfalé myšlienky. Ani neviem ako a stála som na chodníku medzi nimi...